Americký producent, režisér, choreograf, herec a učiteľ Steve Josephson žije už 6 rokov v Prahe. Po štúdiu na University of Southern California v Los Angeles sa podieľal na viacerých medzinárodných divadelných festivaloch a spolupracoval na vyše 70 muzikáloch. V Prahe režíroval Sweeneyho Todda, RENT a 2116. O týchto a mnohých iných muzikáloch nám porozprával v exkluzívnom rozhovore.
Prvú časť tohto rozhovoru nájdete tu.
Druhú časť tohto rozhovoru nájdete tu.
AD: Párkrát ste spomenuli Klíč králů, kde ste mali na starosti choreografiu a umeleckú réžiu.
SJ: Na tom predstavení som pracoval ako umelecký režisér, takže som pomáhal vytvoriť celý jeho vzhľad. Kostýmy, dizajn javiska, dramaturgia. Pomáhal som vytvoriť príbeh, pretože keď som s nimi začal pracovať, mali len hlavnú myšlienku a pár piesní. Potrebovali si to vyskúšať a rýchlo vymyslieť. Vytvoriť a zrealizovať. Takže som robil muzikálovú inscenáciu.
AD: Páčil sa vám príbeh? Je to tiež svojim spôsobom sci-fi / fantasy.
SJ: Áno, je to viac fantasy, ako sci-fi. Keď sme na Klíči králů začali pracovať, bolo to niečo ako muzikál Pán Prsteňov. Takže miesto sci-fi je to skôr svet fantázie, vytvárania alternatívneho sveta, ktorý je založený na iných princípoch, ako ten náš. Aby som ho vytvoril, musel som sa vrátiť naspäť do minulosti. Pochopiť Daniela a jeho prácu a ako veľmi mal rád pohanské príbehy, runy, draky, škriatkov. Povedal som, že si vytvoríme vlastnú mytológiu. Vrátime sa späť na začiatok ku vzniku sveta. Takže môj nápad bol, že si vezmeme 5 štádií človeka (zlatý, strieborný a bronzový vek, vek hrdinov a železný vek – Hesiodos, pozn. red.) a tvorov, ktoré vznikli na Zemi. V tomto príbehu sú zem, voda, vzduch, oheň aj 5 štádií človeka, ktoré končia železnými Orkami. Tí predstavujú Dobu železnú a klamné ľudské túžby. Je to dosť hlbohý a hutný príbeh s množstvom folklórnych prvkov a veľa vecí sa ani nedostalo na javisko, ale sú tam pod povrchom tak, aby to nám dávalo zmysel. To je najpodstatnejšia vec pri tvorení akejkoľvek formy umenia – musí vám to dávať zmysel. A potom obecenstvo niekedy potrebuje a niekedy nepotrebuje vedieť, čo všetko je za tým.
AD: Nikdy som sa nad tým nezamýšľala takto. Brala som to skôr ako modernú rozprávku, ktorá sa venuje problémom dnešnej doby, o živloch a štádiách človeka som nikdy neuvažovala.
SJ: Je to tak. Predstavenie začína lesnými ľuďmi. Je to ako pretvorená Európa a každá z krajín predstavuje zmenené časti Európy. A pretože je príbeh rozprávaný z českého uhlu pohľadu, centrom je moderná spoločnosť lesných ľudí. Každá kultúra má mytológie a mýty o bytostiach z lesov. Tu máme lesných ľudí a hlavný nápad bol, že ak pochádzate z lesa, pochádzate zo zeme. Tam žijete
a nemáte nijaké iné túžby ani potreby. Pokým toto prostredie niečo neprekoná. Takže sme šli od zeme k vode, ktorú reprezentujú všetky vodné bytosti a prostredie v jazerných krajinách. Potom je tam oheň reprezentovaný vranou. Majú moc, ktorá by mohla byť použitá pre dobro aj pre zlo, ale ochraňujú ostatných, akoby sedeli niekde hore na špici hory a dozerali. Tieto postavy predstavujú zlatý, strieborný a bronzový vek. Mne to dáva zmysel. A toto všetko sa muselo premietnuť do dizajnu, ako umelecký režisér som to mal na starosti. Mal som na starosti dizajn, kostýmy, svetlá, každá zložka musela byť umeleckým dielom. A inscenácia presne toto robí. Použitie podlahových vzorov
a pohybov reprezentujúcich pohanské runy, ktoré sú v centre mnohých vecí, čo Daniel robí, posilňujú postavy. Dodávajú im aspekty zvierat a prírody. Je to komplexné. Škoda, že Daniel nenapísal aj druhú polovica príbehu.
AD: Napíše ju niekedy?
SJ: Netuším. Viem, že to Daniel na dlhý čas nechal tak. Už len uvedenie bolo veľmi turbulentné
a myslím, že vieme, ako príbeh skončí. Teda kto sa stane Kráľom kráľov. A myslím, že je to veľmi dobre premyslené. Nemyslím, že by sa niekto z nás, kto vieme, niekedy čo i len slovkom na túto tému vyjadril. Čiastočne preto, že sme čakali, že pribudne možno ešte jedna ďalšia pieseň, ktorá to všetko spojí, ale Daniel mal príliš veľa materiálu. To je ten problém. Keď tento muzikál písal, zistil, že predstavenie je príliš dlhé už tak ako je a má ešte 5 ďalších piesní a jednoducho to všetko urobiť nemôžeme. Vtedy sa rozhodol, že budú 2 časti. Viem, že to pre ľudí bolo trochu šokujúce, ale koľkokrát vám v kine hneď v úvode filmu povedia, že pozeráte prvý diel a bude to trilógia. Že príbeh nebude ucelený. Viete, že je to trilógia. A to isté je tento muzikál. Bol to úžasný príbeh, v ktorom sa veľa udialo. Uvidíme.
AD: Niekoľkokrát ste pracovali na muzikále Chicago. Videli ste české spracovanie v Brne?
SJ: Nevidel. Nevedel som, že ho hrajú. Videl som v Brne veľa predstavení. Neviem, či by som to mal hovoriť, ale muzikály v Brne sa najviac podobajú produkciám v Londýne a New Yorku. Rozumejú žánru, veľa muzikálov prezentujú spôsobom, aký by som chcel vidieť. Videl som celkom dosť ich predstavení. Boli veľmi dobré, dobrí herci, dobrá produkcia. Zdá sa mi, že k tomu pristupujú tak, že naozaj chcú dielo umelecky reprezentovať.
RŠ: Čo si myslíte o súčasných muzikáloch ako Hamilton alebo Dear Evan Hansen?
SJ: Milujem ich. A tiež sa tu ukazuje otázka umenia vs. zábavy. Raz za čas sa v každej generácii (ak máte šťastie), približne každých 10 – 20 rokov sa nájde niekto, kto vytvorí niečo, čím chce posunúť určitý odkaz a vyjadriť určitý pocit. A je zaujímavé, že za posledné 2 – 3 roky sa toto podarilo niekoľkým muzikálom. Ale pred Hamiltnom sa musíte vrátiť skoro až k Rentu.
Muzikál Hamilton môžete pozerať niekoľkokrát znova a znova. Môžete ísť na to predstavenie a sledovať len podlahové vzory. Môžete sledovať pohyb scény akoby bola maliarske plátno a príbeh bol na ňu postupne namaľovaný. Pochopíte tak všetko, čo sa tam deje. To isté platí pre zinscenovanie a choreografiu a tiež pre spev, herectvo a akciu. Toto predstavenie považujem za výnimočné umelecké dielo. Avšak problém je v tom, že keď niečo takéto vznikne, iní ľudia sa to pokúsia okopírovať, nemám pravdu? A keď sa to rozhodnú okopírovať, niekto si povie zarobíme na tom, stačí spraviť iný príbeh. Hamilton vznikal vyše 10 rokov, mal veľa predvádzačiek a pracovalo na ňom množstvo ľudí. A problém je v tom, že mnohokrát, keď chcú uviesť niečo obnovené, jednoducho to uvedú a nevenujú tomu dostatok.
Veľmi sa mi páčia nové muzikály a vždy som zvedavý, aký bude v tomto smere náš ďalší krok. Ak študujete umenie, vidíte, že sa pohybujeme medzi jednotlivými oblasťami. Na začiatku tu boli obrovské, extravagantné predstavenia a Rodgers a Hammerstein (Carousel, The Sound Of Music pozn. red.) to zmenili. Chceli muzikál založiť na príbehu, a tak miesto toho, aby tancovali herci, do predstavení pribudli tanečné company. Povedali si skúsme scénu a choreografiu spraviť tak, akoby to bol balet. Rovnakú vec spravil Jerome Robbins vo West Side Story, a ešte predtým to tak bolo v muzikáloch ako On The Town a Wonderful Town. Niektoré z týchto muzikálov reálne ako balet dodnes existujú. A potom máte niečo ako Chorus Line, ktorý je zameraný len na rozpovedanie nejakého vnútorného príbehu a to predstavenie nemá žiadne kulisy ani nič podobné, je tam len herec stojaci na scéne. Je to skvelý muzikál, ľudia sa ho pokúšajú kopírovať, robia zjednodušené verzie
a podobne. A iní sa zas snažia znova vytvoriť nejakú novú umeleckú formu. Myslím, že múdri ľudia vždy hľadia aj na minulosť, chápu, odkiaľ pochádzame, a to použijú ako bázu, na ktorej stavajú. Taktiež prehovárajú k ľuďom, generáciám, tak ako aj teraz, ale vedia aj to, kam sa chcú posunúť v rámci žánru. Inými slovami, tieto úžasné predstavenia sú minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou divadla naraz, a to z nich robí umelecké diela namiesto zábavy.
Muzikál Dear Evan Hansen som nevidel a nerád hovorím o predstaveniach, s ktorými nemám osobnú skúsenosť. Sú albumy, ktoré rád počúvam, páči sa mi hudba, ale ťažko sa mi o nich hovorí z pohľadu ich divadelnej formy bez toho, aby som ich videl. Takto to mám aj s muzikálom Next To Normal, ktorý ľudia milujú, no keď sa hral, nebol som v New Yorku a nemal som možnosť vidieť túto produkciu, ktorá mala na divákov taký veľký vplyv. Poznám len album, a tak ho počúvam ako čisto hudobný kus, než muzikál a nechcem sa k nemu veľmi vyjadrovať, pretože mám pocit, akoby som mu robil medvediu službu.
AD: Videli ste nejaké pôvodné české muzikály? Ak áno, ktoré? Páčili sa Vám? Napríklad muzikál Dracula…
SJ: Poznám príbeh muzikálu Dracula. Dracula je fantastický a je obrovská škoda, že sa ho ľudia neustále snažia napodobňovať. Uvedomujú si, že Dracula je výtvor, ktorý môže stáť sám o sebe pri ostatných umeleckých dielach sveta a poblém je v tom, že si neustále vravia: „Potrebujeme ďalšieho. Potrebujeme ďalšieho Draculu.“ Takže miesto toho, aby ľudia diela tvorili z potreby a túžby povedať, alebo urobiť niečo dôležité, len kopírujú. A v koľkých českých muzikáloch ste videli myšlienku tanečného tria, ktoré v Draculovi predstavovalo krv? Videl som to v množstve predstavení a nakoniec to len kopírujú, kopírujú niečiu umeleckú víziu. Je to, ako by som povedal „Namaľujte mi ďalšieho Van Gogha“. A ľudia si povedia: „OK. Môžem ísť do obchodu s farbami, namiešam si farby, aké používal a namaľujem obraz.“ Úžasné. Má to v sebe prvky Van Goghovej tvorby, ale nie je to Van Gogh. Takto to vnímam. Teším sa na pripravovaný muzikál Sherlock Holmes. Poznám ľudí
v muzikálovej brandži, ktorí vravia, že je to dobré predstavenie. Samozrejme, ešte to nemôžem vedieť, nevidel som to, nepočul som to, ešte nemal premiéru. Ale keď sa pýtam mojich známych, ktorí v týchto predstaveniach hrajú, po čase len vravia: „Hm, je to viac menej to isté.“ Ale nechcem sa o týchto predstaveniach vyjadrovať negatívne. Problém je v tom, že divadlo na vysokej úrovni musí podporovať producent, alebo niekto, kto verí v to, čo robia. V Prahe sa to často nestáva. Zdá sa mi, že v Plzni, Brne a Bratislave je možno pár ľudí, ktorí do produkcie pretláčajú určité druhy muzikálov, ale myslím, že v Prahe je to proste príliš drahé. Nehnuteľnosti sú príliš drahé, divadlo je príliš drahé, produkcia predstavenia je príliš drahá, takže potrebujú byť zaistení. Potrebujú vyprodukovať niečo,
o čom vedia, že sa na to ľudia pohrnú a vedia, že to bude fungovať, pretože posledné predstavenie, ktoré bolo takmer také isté, fungovalo.
AD: Ďakujem, to bola naozaj diplomatická odpoveď.
SJ: Nuž, ľudia ma už aj tak nenávidia J. Poviem to takto. Rozumiem tomu, čo robia. A to isté sa deje aj v Spojených štátoch. Z času na čas sa objaví producent, ktorý naozaj verí v to, čo robí a povie si: „Pravdepodobne prídem o peniaze a musím násť ľudí, ktorí sú ochotní prísť o peniaze, aby sme toto predstavenie mohli zrealizovať.“
RŠ: Je nejaký muzikál, ktorý by ste chceli českému publiku predstaviť, ale ešte neprišla príležitosť?
SJ: Áno. Je niekoľko muzikálov, ktoré by som rád uviedol, no nechcem ich veľmi špecifikovať, lebo niekoľko z nich som už spomenul a viem, že niekoľko ľudí už na nich pracuje, takže nerád by som o nich hovoril.
Viete, podľa mňa veľmi záleží práve na hudbe. Viete, sú to muzikály a všetko, s čím daná produkcia pracuje musí vychádzať z toho, aká je hudba. A myslím, že existujú žánre, ktoré sa tu veľmi nevyskytujú, niektoré sú rockovo alebo jazzovo ladené. Je to niečo, čo sa tu často neobjavuje, ale taktiež ovplyvňujú tak zinscenovanie, ako aj choreografiu muzikálu, ktoré sú viazané na hudbu. Existuje mnoho pohľadov, ako nazerať na inscenáciu diela.
Rád by som tu uviedol ešte 1 – 2 predstavenia a staval na tom, čo už ľudia odo mňa videli. Neviem úplne, ako dlho tu ešte budem, resp. môžem byť – nemám momentálne v pláne odísť, no mám rodinu v USA, a tak vždy premýšľam keby som mal uviesť už len jeden muzikál – ktorý by to bol? Alebo keby mali byť dva, ktoré by som uviedol? Rád by som priniesol niečo tanečnejšie.
Steve Josephson v súčasnosti poskytuje aj muzikálové workshopy v Prahe, kde sa s ním určite stretnete.
Autorky: Anna Duffeková a Romana Švecová