Anna Duffeková

Fantóm opery opäť straší aj v Prahe

14. septembra 2018 sa uskutočnila dlho očakávaná obnovená premiéra svetoznámeho muzikálu Fantóm opery. Tento muzikál už vyše 30 rokov baví divákov po celom svete a v Prahe prvýkrát premiéroval v roku 2014. V roku 2017 ho vystriedal ďalší svetový hit Ples upírov a po vyše ročnej pauze sa v GoJa Music Hall opäť zabýval fantóm.

Muzikál Fantóm opery mal svetovú premiéru v roku 1986 na londýnskom West Ende, dva roky na to sa predstavil na Broadwayi a odvtedy si ho mohli diváci vychutnať v desiatkach divadiel po celom svete. Hudbu zložil Andrew Lloyd Webber, o texty sa postarali Charles HartRichard Stilgoe, pôvodné choreografie naštudovala Gillian Lynne.

V českom uvedení si zobral réžiu na starosť Václav Knop stavajúc na základoch pôvodného českého predstavenia v réžií Petra Novotného.  Choreografiu prevzala Pavla Harangová. Inak sa v obnovenom predstavení tím tvorcov nezmenil, v novom uvedení sa používajú pôvodné texty a preklady z pera Jaroslava Machka, kostýmy Romana Šolca, hudobné naštudovanie Michala Macourka a to všetko pod záštitou producenta Dr. Františka Janečka.

Hlavnej role znetvoreného Fantóma sa na premiére opäť bravúrne zhostil Marián Vojtko. Od momentu, ako jeho hlas zaznel hľadiskom, divákom behali po chrbte zimomriavky. Všetky tóny spieval s ľahkosťou a pôsobil absolútne dôveryhodne, ako rozcítený znetvorený samotár, tak ako vraždiaci netvor, ktorý už nemá čo stratiť.  Jeho Hudba noci bola priam pohladením pre dušu.

Baletku Christine Daaé si zahrala Michaela Gemrotová. Aj po vyše ročnej pauze podala excelentný baletný výkon. V oboch áriách Christine pôsobila sebaisto, dokonale zahrala aj opernú divu, aj mladú sirotu omámenú hlasom tajomného Anjela hudby.

Do Raoula, vikomta de Chagny, sa na premiére prevtelil trochu prekvapivo Michal Bragagnolo, vzhľadom na to, že v prvom uvedení pôsobil len ako understudy tejto role. Od prvých tónov však bolo jasné, že si podobne, ako obaja vyššie spomínaní, premiéru naozaj zaslúžil a podal bezchybný spevácky aj herecký výkon.

Divu Opery Populaire Carlottu Giudicelli si zahrala Tereza Mátlová. Bolo vidno, že ju rola baví a užíva si každý moment strávený na javisku. Tenora Ubalda Piangiho stvárnil Nikolaj Višnjakov, ktorý, takisto, okrem bezchybného spevu, predviedol aj svoju humornú stránku.

Novinkou v obsadení boli predstavitelia manažérov opery Andreho a Firmina Pavel VítekBronislav Kotiš. Obaja, ako skúsení muzikáloví herci, naskočili do predstavenia bez problémov, aj keď miestami bolo cítiť, že si nie sú istí textami. Inak vážnemu predstaveniu dodali jemne komický nádych, čo však nepôsobilo príliš rušivo.

Učiteľku baletu Madame Giry si zahrala Miroslava Časarová, ktorá pre zmenu v pomyselnej Opere Populaire udržiavala vážny tón a disciplínu. V roli jej dcéry Meg Giry sa predstavila ďalšia nová posila Natálie Grossová. Vzhľadom na to, že je od zvyšku súboru podstatne mladšia, jemne k ostatným baletkám nepasovala výškou, ale svoje spevácke party odspievala s ľahkosťou. A v neposlednom rade Monsieur Reyera stvárnil, opäť bravúrne, Jindřich Nováček.

Celkovo sa oproti pôvodnej pražskej verzií veľa nezmenilo, ale nová réžia priniesla tzv. nový vietor do plachiet a vidno, že „starých“ účinkujúcich predstavenie stále baví a neustále sa zlepšujú, zatiaľ čo „noví“ sa veľmi rýchlo v tomto diele adaptovali a spolu je celý súbor nádherne zohratý, či už v duetách, alebo v zborových hromadných scénach.

Na záver už len treba skonštatovať, že Fantóm opery je nádherné dielo plné úžasných hereckých a speváckych výkonov, emócií, krásnej hudby a určite patrí k tomu najlepšiemu, čo sa momentálne v Prahe a vo svete hrá. V jednom diele sa snúbia opera, balet, muzikál a tak trochu aj činohra, čo z Fantóma opery činí unikát na svetovej muzikálovej scéne.

Autorka článku: Anna Duffeková

Fantom Opery

Londýn ǀ School of Rock – veľká rocková show tvorená malými umelcami

Barón Andrew Lloyd Webber je meno, ktoré muzikálovým fanúšikom netreba veľmi predstavovať. Veď kto z nás by už niekedy nepočul o muzikáloch Fantóm opery, Mačky, Sunset Boulevard, Evita, či Jesus Christ Superstar? Jeden z najznámejších svetových skladateľov, ktorý tento rok oslávil sedemdesiate narodeniny pri tvorbe svojich muzikálov berie inšpiráciu z poézie, biblických príbehov aj románov. Jeden z jeho najnovších muzikálov School of Rock (Škola ro(c)ku) vznikol na základe rovnomenného filmu s Jackom Blackom a Joan Cusackovou z roku 2003. Muzikál premiéroval v roku 2015 na americkom Broadwayi a v roku 2016 sa ho dočkalo aj európske publikum na londýnskom West Ende.

Muzikál School od Rock sa hrá trošku ďalej od centra West Endu na Drury Lane v Gillian Lynne Theatre pomenovanom po nedávno zosnulej choreografke, ktorá vytvorila choreografie k viacerým Webberovým muzikálom. V rovnakom divadle sa hrával aj iný muzikál A. L. Webbera Mačky. Účinkujúci si z tejto skutočnosti robia priamo na predstavení srandu a do muzikálu je dokonca priamo vložený úryvok z piesne Memory.

Ale teraz priamo k predstaveniu. Na to, aby sa dali čo najlepšie opísať dojmy z tohto diela treba najprv trochu predstaviť dej. Príbeh sa odohráva na prestížnej americkej škole Horace Green, kde sú deti vychovávané k zodpovednému plneniu úloh a ambicióznosti. Všetko sa zmení, keď sa na miesto zastupujúceho učiteľa omylom dostane neúspešný rocker Dewey Finn, ktorý celý život sníva o tom, že bude vypredávať veľké koncertné haly a stane sa celosvetovo uznávanou celebritou. Spočiatku nekladie na žiakov žiadne nároky a vraví im, aby si okrem neustálych školských povinností užívali život, ale keď v nich objaví hudobný talent, ktorý ich rodičia kvôli „oveľa podstatnejšiemu vzdelaniu“ zanedbávajú, všetko sa zmení. Usilovne nacvičujú na Bitku kapiel, kde si Dewey chce splniť svoj rockerský sen, no po čase sa všetko zmení. Deti si nového učiteľa nesmierne obľúbia pre jeho ľudský prístup a aj po odhalení jeho tajomstva a skutočných ambícií, keď vyjde najavo, že je podvodník, stoja za ním a idú spolu na Bitku kapiel, pretože on im preukázal viac ľudskosti, pochopenia a porozumenia, ako všetci ostatní učitelia a rodičia dohromady.

Zaujímavosťou je, že sa v tomto muzikáli stretávajú umelci z úplne iných svetov. Rolu Deweyho Finna hrajú členovia reálnych rockových kapiel, nie študovaní herci. Dewey je duchom stále pubertiak, a teda aj jeho predstavitelia zo seba dávajú maximálnu energiu. Mala som možnosť v tejto roli vidieť Garyho Trainora a z neho pohŕdanie školským systémom a nespútaná energia priam sršali. Akýmsi kontrastom k pojašenému Deweymu je riaditeľka Horace Green pani Mullinsová, striktná dáma, ktorá má rada všetko pod kontrolou, aj keď je vo vnútri rockový fanúšikom rovnako, ako Dewey. Túto postavu však hrá operná speváčka, pretože má  v roli vložený úryvok z Mozartovej čarovnej flauty. Tak isto ako už spomínaná Memory, ani táto vložka z iného diela nepôsobí rušivo a podtrhuje charakter postavy. V podaní Rosanny Hylandovej opäť famózny výkon. Postavy učiteľov a rodičov hrajú tí istí herci, čo symbolizuje tlak na deti z každej strany – nevnímajú rozdiel, pretože na ne stále niekto kladie nároky na vynikajúce výsledky a to, čo chcú oni, si nevšíma nikto okrem Deweyho. V muzikáli hrajú, takpovediac, krovie. Takisto ako Deweyho kamarát Ned Schneebly s manželkou, u ktorého býva, a ktorému ukradne identitu, aby mohol učiť na Horace Green.

Prirodzene, keďže celý príbeh je o deťoch z Horace Green, predstavujú najdôležitejšiu zložku obsadenia práve deti. V muzikáli vystupuje 13 zhruba desaťročných detí, ktoré skrátka berú dych od momentu, ako vyjdu na javisko. Nielenže by sa ich herecké výkony dali porovnať so skúsenými hercami, je vidno, že ich to baví a okrem iného aj bezchybne ovládajú hru na viaceré hudobné nástroje. Za všetko hovorí záverečná scéna na Bitke kapiel, kde majú deti na čele s Deweym zhruba dvadsať minútový rockový koncert. Z niektorých miest v hľadisku je vidno na orchestrisko, kde si hudobníci užívajú pohľad na mladú „konkurenciu“, čo svedčí o tom, že sa všetko deje absolútne naživo bez playbacku či half-playbacku.  Aj keď nie som fanúšikom rocku, predstavenie som si užila od prvého tónu po posledný. Bola to vskutku obrovská rocková show tvorená malými umelcami.

School of Rock poukazuje na viaceré problémy v dnešnej spoločnosti a je prínosom pre malých aj veľkých. Dospelí si uvedomia, že treba počúvať svoje deti a neplniť si na nich svoje ciele a sny. Ak otec sníval o hokejovej kariére, neznamená to, že syna baví hokej a samé jednotky na vysvedčení nie sú zárukou prvotriedneho vzdelania a intelektu.   Deti sa zase naučia, že ak dostatočne dlho pôjdu za svojim snom, môže sa im splniť. Treba nájsť rovnováhu medzi dospeláckymi povinnosťami a ambíciami a detstvom, pretože ak od malička tlačíme deti do ctižiadosti a dokonalosti, majú vôbec detstvo?

School of Rock patrí k modernejšiemu druhu muzikálov, ale ak budete mať v Londýne  príležitosť, určite ho nevynechajte. Hudba Andrew Lloyd Webbera a úžasné herecké výkony sú zárukou dobrej divadelnej zábavy plnej chytľavých melódií, situačného humoru a silného príbehu, ktorý dojme k slzám nejedného drsňáka.

 

Autorka článku: Anna Duffeková

 

 

Londýn ǀ Les Misérables, Bídníci, Bedári… – príbeh, ktorý nikdy nezostarne

Victor Hugo nepochybne patrí k velikánom francúzskej aj svetovej literatúry. Veď kto by nepoznal príbeh zohaveného Quasimoda zamilovaného do krásnej cigánky Esmeraldy, alebo Jeana Valjeana večne utekajúceho pred Javertom? Román Bedári (Les Misérables) je nadčasové dielo, ktoré bolo spracované nespočetne veľakrát, ako na striebornom plátne, tak na doskách, ktoré znamenajú svet.

Určite stojí za zmienku niekoľkodielne filmové spracovanie v hlavných rolách s Gérardom Depardieu a Johnom Malkovichom. V roku 2012 sa filmového spracovania dočkala aj muzikálová verzia príbehu, kde v obsadení nechýbali hviezdy ako Hugh Jackman, Rusell Crowe, Anne Hathaway, Helena Bonham Carter, Eddie Redmayne, Sacha Baron Cohen, Amanda Seyfried a mnoho ďalších. Takisto sa tu objavili aj účinkujúci z divadelného spracovania muzikálu – Colm Wilkinson (Jean Valjean v premiérovom obsadení na West Ende v roku 1985), Killian Donnelly (Jean Valjean), Hadley Fraser (Marius, Grantaire, Javert), Samatha Barks (Eponine) a ďalší.

Muzikál Les Misérables mal premiéru v Paríži v roku 1980. Hudbu zložil Claude-Michael Schönberg, pôvodné francúzske texty napísali  Alain Boublil a Jean-Marc Natel a známejšie anglické texty vytvoril Herbert Kretzmer. O české texty sa bravúrne postaral Zdeněk Borovec. Päť rokov po premiére v Paríži sa Bedári udomácnili na londýnskom West Ende a o rok neskôr aj na americkom Broadwayi. Do Českej republiky prišli prvýkrát v roku 1992. Odvtedy sa opätovne hrali v pražskej GoJa Music Hall (2003, 2012), v Mestskom divadle Brno (2009), momentálne sa pripravuje inscenácia v Severočeskom divadle v Ústí nad Labem  a v septembri 2019 by sa mala konať premiéra Bedárov aj v divadle Nová scéna v Bratislave.

Príbeh diela Bedári je tak notoricky známy, že nepovažujem za podstatné ho nejako zvlášť rozoberať. Avšak je potrebné poznamenať, že filmové, ani divadelné verzie, ani zďaleka nepokrývajú všetky dejové línie románu Victora Huga. Dôvod je prostý – celé Hugovo dielo sa skladá z 5 zväzkov,  ktoré v sebe dohromady obsahujú 48 kníh. Keby niekto chcel sfilmovať celý príbeh tak, ako je napísaný, potreboval by niekoľko sezón seriálu. Muzikál teda pokrýva v množstve dejových liniek len to najpodstatnejšie.

Na úvod rozboru diela musím podotknúť, že nebudem porovnávať londýnsku a české produkcie, pretože z českých verzií som videla len predstavenie Mestského divadla Brno pri hosťovaní v Bratislave pred vyše 5 rokmi a už si konkrétne prevedenie veľmi nepamätám. Ale prejdem už priamo k londýnskemu predstaveniu.

Les Misérables sa hrajú v historickom Queen’s Theatre v širšom centre Londýna neďaleko známeho Piccadilly Circus a priamo oproti divadelnej kaviarni Theatre Cafe. Už pred vstupom do divadla diváka ohromí fasáda divadla, na ktorej je cez niekoľko poschodí obrovský plagát s Enjolrasom držiacim červenú vlajku – symbol revolúcie. Z druhej strany divadla je už tradičné logo muzikálu – malá Cosette. Pred hlavným vchodom je, podobne, ako u fantóma, zlatá dlaždica s logom muzikálu. Väčšina londýnskych divadiel, ktoré som navštívila, má 2 spoločné znaky. Prvým je, že na javisko je bezchybne vidno z každého jedného miesta v hľadisku, či už sedíte na prízemí, prvom, alebo druhom balkóne, na kraji, alebo v strede.  Druhým je vskutku zvláštne rozmiestnenie toaliet po budove. Tie sa nenachádzajú na každom poschodí, a teda je treba úporne hľadať. Ale, ako sa hovorí: Kto hľadá, nájde. 🙂

Čo sa týka predstavenia, ako takého, nedá sa odísť bez absolútne nádherného umeleckého zážitku. Podobne, ako u Fantóma opery, aj tu bolo očividné, že sa predstavenie už desaťročia nezmenilo a všetko v ňom šliape, ako hodinky. Či už príchody a odchody účinkujúcich, tiché a rýchle zmeny scény, práca s pohyblivým javiskom, alebo absolútne nehlučné a nenápadné „rozkladanie“ a „skladanie“ barikády. To všetko spolu s úžasnými výkonmi hercov vytvára absolútnu katarziu a pohladenie na duši.

Minulé leto som mala možnosť vidieť v roli Jeana Valjeana Killiana Donnellyho, ktorý od prvého momentu, ako vstúpil na javisko, pôsobil neuveriteľne autenticky. Už od prvej sekundy, ako ho vidíte, vám prebleskne hlavou: „Toto je skutočný Valjean!“ Svoj podiel na tom, samozrejme, majú aj kostýmy a líčenie. V roli Javerta sa predstavil Novozélanďan Hayden Tee, ktorý si so zápornou postavou policajta poradil rovnako bravúrne, ako Donnelly s rolou trestanca. Na výkony účinkujúcich nemôžem povedať jedno krivé slovo, skrátka boli skvelí! Jemne rušivo pôsobila jedine predstaviteľka Eponine, ktorá bola Afroameričanka, a teda sa výzorovo nehodila do historického konceptu Paríža v 1. polovici 19. storočia. To však nič nemení na to, že svoju rolu odohrala perfektne.

Vzhľadom na to, že sa Bedári hrajú už takmer 40 rokov a boli spracovaní toľkými spôsobmi, nemožno poprieť, že naozaj ide o nadčasové dielo s veľkou, nielen umeleckou, ale aj spoločenskou a historickou hodnotou.  Román aj muzikál dokonale zachytávajú problémy, ako spoločenské rozdiely medzi triedami, chudoba, nespravodlivosť a zásadný rozdiel medzi spravodlivosťou a morálnosťou, ktoré sú dnes menej viditeľné, ako pred tými  dvomi storočiami, no stále aktuálne. Ak sa rozhodnete urobiť si výlet do Londýna, toto divadlo rozhodne nevynechajte.

O pripravovaných produkciách v Ústí nad Labem a v Bratislave budeme ďalej priebežne informovať.

Autor: Anna Duffeková

Valtické muzikalové noci

Divadelné prázdniny sú v plnom prúde, ale nadšenci muzikálov nemusia zúfať. V priebehu leta sa koná hneď niekoľko muzikálových podujatí. Jedným z nich boli počas uplynulého víkendu koncertné verzie muzikálov Michala Davida Traja mušketieri, Angelika a Muž so železnou maskou na zámku Valtice.

Koncerty na zámockom nádvorí pod otvoreným nebom dodali historicky ladeným muzikálom úplne nový rozmer a aj divákov, ktorí predstavenia videli v divadle, čakali v priebehu celého večera prekvapenia. Asi najväčším rozdielom oproti divadelnej verzii bol počet účinkujúcich. V koncertnej verzií vystupovalo len 5 sólistov – Michaela Gemrotová, Radka Fišarová, Peter Pecha, Marián Vojtko a Jan Kopečný. V pozadí ich dopĺňali len dva tanečné páry a pár jednoduchých kulís. To však dojem z celého koncertu vôbec nekazilo.

Vzhľadom na minimum účinkujúcich neodzneli celé muzikály, ale len akási zostrihaná verzia najväčších hitov a ústredných melódií. O to viac priestoru mali samotní účinkujúci, ktorí piesne doprevádzali hovoreným slovom. Každú jednu pieseň vopred predstavili, uviedli ju v rámci deja, občas divákov pobavili aj príhodami z divadla a vtipmi. A keďže ich bolo tak málo, každý spieval minimálne jednu pieseň inej postavy, ako bežne hrá.  Napríklad v muzikáli Muž so železnou maskou bol v tomto smere jednoznačne rekordmanom Peter Pecha, ktorý si behom 90 minútového koncertu vystriedal role Raula, Athosa, Porthosa, Aramisa a šaška. Diváci sa celú dobu dobre bavili, čo na konci ocenili aj niekoľkominútovým potleskom v stoji. Na záver každého koncertu ešte účinkujúci zaspievali po jednej piesni z muzikálu, ktorý sa v ten večer nehral.

Zámocké muzikálové noci pokračujú koncom augusta v zámku Lednice – 24.8. Angelika, 25.8. Traja mušketieri a 26.8. Muž so železnou maskou.

Z ďalších letných muzikálových podujatí dávame do pozornosti, napríklad, muzikál Freddie od 1.8.2018 v Divadle Radka Brzobohatého a Muzikálový festival Jozefa Bednárika 18.8. v Brusne.

Autor: Anna Duffeková

Fotografie: Jayo Kay

Tři mušketýři

Muž se železnou maskou

Valtické muzikálové noci

 

Laco Hudec Šubrt – umelec, ktorému heslo „Carpe diem“ nie je cudzie

Laco Hudec Šubrt je muzikálový herec, spevák a tanečník. Pochádza z Bratislavy, účinkuje aj na viacerých českých muzikálových scénach. Diváci ho môžu poznať z televíznej show Robin Hood – cesta ke slávě a z muzikálov RENT, Mačky, Ples upírů a Jesus Christ Superstar. Okrem účinkovania v muzikáloch spolupracoval aj na tvorbe kostýmov a choreografie. Vo voľnom čase vyrába veci z vecí – tašky a kabelky zo starého oblečenia.

 

Študoval si základnú muzikálovú školu, potom strednú hotelovú školu.  Prečo si sa nakoniec rozhodol pre divadelnú dráhu?

Jedného dňa som skúsil ísť na konkurz a vyšlo to. Vždy som chcel hrať v muzikáloch a nakoniec sa mi to splnilo.

 

V roku 1998 si sa zúčastnil Majstrovstiev sveta v modernom tanci, v muzikáloch máš veľa tanečných rolí. Dalo by sa povedať, že je tanec tvoja životná vášeň?

Kedysi to bol tanec, ale najradšej mám kombináciu tanec, spev a herectvo. V tom som silný.

 

Myslíš, že si po účinkovaní v talentovej show Robin Hood – cesta ke slávě známejší? V muzikáloch si účinkoval už dávno pred ňou.

Myslím, že mi to pomohlo. Účinkoval som aj predtým, ale viac o mne ľudia vedeli po tejto súťaži. Bola to skvelá skúsenosť a som za ňu rád. Väčšina finalistov sa uchytila a dnes sú to sólisti v mnohých muzikálových produkciách.

 

Hral si v muzikáli Mačky vo viacerých produkciách v Česku aj na Slovensku. Ktorá sa ti páčila najviac, či už z pohľadu kostýmov, textov, alebo choreografie?

Texty sú v každej produkcii na 90 % rovnaké, takže to riešiť nemusíme. A ktorú mám najradšej? To sa nedá povedať, každá mi niečo dala. Pražská prvú skúsenosť so sólovou rolou, brnianska vstupenku do Mestského divadla Brno, plzenská skúsenosť s Divadlom  J. K. Tyla a prácou s ich súborom, bratislavská hranie na mojej vysnenej scéne, kde som videl svoj prvý muzikál a Ostrava nás ešte len čaká, tak uvidíme.

 

V tomto muzikáli si hral viacero rolí. Ktorá sa ti hrala najlepšie? Vieš sa s niektorou z nich úplne stotožniť?

Iba v brnianskej verzii som hral inú rolu. Rozumbrad je môj kámoš a rád sa doňho prevteľujem. 🙂

 

Aký je Tvoj vzťah k muzikálu RENT a ako vnímaš postavu Angela?

Rent je srdcovka, muzikál, ktorý je drsný, ale o živote. Nádherné spracovanie témy AIDS v 90. rokoch v New Yorku. Angel je postava, s ktorou som sa ťažko lúčil. Myslím, že kus Angela by mal mať v sebe každý z nás.

 

Šiel si na konkurz s tým, že chceš hrať práve Angela? Ak áno, prečo?

V prvom naštudovaní som robil kostýmy a keď vypísali konkurz, chcel som jedine Angela. Bol to môj sen a splnil sa.

 

Ako sa ti hralo v angličtine? Predsa len si Slovák, čo hrá v Čechách a býva v Rakúsku… nemáš z toho občas trochu v hlave jazykový zmätok?

Áno, určite v tom mám zmätok. Najťažšie je prehadzovať jazyky. Keď dlho trávim čas v jednom jazyku, presun k druhému býva náročný. Vzhľadom na to, že hovorím 5 jazykmi, myslím, že si raz vytvorím kombináciu všetkých a bude to pre mňa najjednoduchšie. Len či mi niekto bude rozumieť…

 

Nedávno v pražskej GoJa Music Hall skončil muzikál Ples upírů, kde si hral postavu Herberta. Tiež to bola z veľkej časti tanečná rola. Ako sa ti tento extravagantný upír hral?

Tanečnou by som ju nenazýval. Tancoval som iba na konci vo finále a to vďaka tomu, že choreografka využila môj tanečný potenciál. Herbert bol skvelý. Najviac ma na Herbertovi bavilo, že si mohol dovoliť čokoľvek. Bol to syn grófa Krolocka, takže si k nemu nemohol nikto nič dovoliť. 🙂

 

V tom istom divadle bude od septembra opäť muzikál Fantóm opery. Uvažoval si nad nejakou rolou aj v tomto muzikáli? Bol si na konkurze?

Veľmi sa na tento kus teším, videl som ho v Londýne a bol to nádherný zážitok. Mojim snom je hrať raz Raoula, ale v Goji už Raoulovia sú, tak som ani nešiel na konkurz. 🙂

 

Máš v novej sezóne v pláne nejaké nové projekty? Kde ťa budeme môcť od septembra vidieť?

20.9 bude premiéra muzikálu Kočky v Národním divadle Moravsko-slezském, a potom budem dohrávať hry, ktoré sa ešte v Prahe, alebo v Brne hrajú. Jesus Christ Superstar, Johanka z Arku, FlashDance a tak. Potom budem mať koncert 11.11 v Divadle Na Prádle, lístky sa začnú predávať od septembra. To zatiaľ stačí. 🙂

 

Už niekoľko rokov úspešne vyrábaš Veci z vecí. Čo Ťa k takémuto projektu inšpirovalo?

Začal som šiť vo svojich 15 rokoch, dokonca rodičia uvažovali, že by ma dali na krajčírsku strednú školu.  Je to nádherné, keď z dvoch kusov látky vytvoríš vec, ktorá je zrazu 3D. 🙂 VecizVeci preto, že mám rád ekológiu, rád recyklujem veci, tým pádom to do seba všetko zapadlo a dnes tvorím VecizVeci – tašky z příbehů.

 

Je ešte niečo, s čím by si sa chcel s divákmi podeliť?

Chcel by som ich určite pozvať na môj koncert v Divadle Na Prádle 11.11.2018 a poďakovať za priazeň. Je to nádherné, vďaka každému divákovi a fanúšikovi sa mi plní sen a to je dar, ktorý od vás divákov – fanúšikov dostávam a som zaň veľmi vďačný. 🙂 Majte krásne leto a tiež jeseň.

Foto: Silvia Antalíková, Archív Laca Hudeca Šubrta

Autorka: Anna Duffeková

Laco Hudec Šubrt

 

 

 

 

 

Pirátska plavba po Vltave s Mariánom Vojtkom

11.7. sa opäť konala plavba po Vltave organizovaná muzikálovým a operetným spevákom Mariánom Vojtkom. Témou plavby boli tentokrát piráti, a preto bola väčšina prítomných na čele s organizátorom, ktorý prišiel v kostýme kultového piráta Jacka Sparrowa, oblečená tematicky. Väčšiu časť osadenstva tvoril fanklub, ale plavby sa zúčastnili aj členovia Svazu telesně postižených Praha-západ a Svazu tělesně postižených – Červené Janovice. Nálada na lodi bola od začiatku výborná, nepokazilo ju, ani upršané počasie, ani mierne technické problémy so zvukovou aparatúrou. Marián Vojtko chodil po lodi, konverzoval a fotil sa s „účastníkmi zájazdu“.

Počas dvojhodinovej plavby po Vltave zazneli piesne Zůstanu svůj, Včelka Mája a Krev toulavá. Po pristátí pri brehu ešte všetci spolu s Mariánom spievali muzikálové piesne Nespravedlivý bůh (Dracula), Sílu vládnout (Muž se železnou maskou) ako aj ďalšiu klasiku Stín katedrál. Ďalšia pirátska plavba s Mariánom Vojtkom sa koná 8.8.2018

Foto: Anna Duffeková, Kateřina Glajchová

Pirátska plavba Mariana Vojtka

Londýn ǀ Wicked

Wicked, magický príbeh čarodejníc z krajiny Oz

Čarodejník z krajiny Oz od amerického spisovateľa Lymana Franka Bauma je obľúbenou detskou knižkou už od začiatku minulého storočia.  V našich končinách síce prevládali iní autori pre deti, ale Čarodejník z krajiny Oz sa do nášho povedomia dostal aj vďaka filmovým spracovaniam, či už v hranej, alebo kreslenej podobe. Je to jedna z kníh, ktoré sú písané pre deti, ale aj dospelý si v nej nájde svoje.

Príbeh muzikálu Wicked nie je zahrnutý v pôvodnej knihe,  autori muzikálu Stephen Schwartz (hudba) a Winnie Holzman (texty) sa inšpirovali románom Gregoryho Maguirea Wicked: The Life and Times of the Wicked Witch of the West (Wicked: Život a doba Zlej strigy zo Západu) z roku 1995, čo je, svojim spôsobom, voľné pokračovanie pôvodnej knižky. Celý názov muzikálu znie Wicked: The Untold Story of the Witches of Oz (Wicked: Nevypovedaný príbeh čarodejníc z krajiny Oz).

Ako už názov napovedá, príbeh muzikálu sa točí okolo dvoch hlavných čarodejníc z krajiny Oz – Glindy a Elphaby. Pôvodná kniha ich vykresľuje ako nepriateľky a v Baumovej verzií príbehu je Elphaba synonymom čistého zla. Je tak zlá, že ju roztopí pohár čistej vody. Už samotný názov muzikálu – Wicked (angl. zlomyseľný, zlý, odporný, skazený) – napovedá, že sa jedná o príbeh antagonistu. Ale bolo to naozaj tak?

Gregory Maguire a muzikál Wicked ukazujú aj druhú stránku príbehu, ako to v skutočnosti mohlo byť. A síce, že Glinda a Elphaba boli priateľky, ktoré rozdelila spoločnosť, intrigy a boj o moc. Wicked je nádhernou ukážkou toho, ako nami v dnešnej dobe manipulujú média a predsudky. Aj dobrý človek môže byť vykázaný, odsúdený, vyhnaný a prenasledovaný len preto, že je iný a preto, že bráni pravdu a spravodlivosť.

Muzikál mal premiéru v roku 2003 v San Franciscu, v tom istom roku sa predstavil aj na Broadwayi a  3 roky neskôr sa presunul na West End do Victoria Apollo Theatre neďaleko vlakovej stanice Victoria Station. Preto je trochu ďalej od väčšiny londýnskych divadiel.

Zvonka sa to nemusí zdať, ale toto divadlo je obrovské. Má 2 328 miest na sedenie a z každého z nich je perfektný výhľad na javisko. Tým chcem povedať, že vo výhľade nebránia žiadne stĺpy, ani konštrukcie. Samozrejme, že divák bude mať iný výhľad z 1. rady na prízemí, ako z poslednej na balkóne. Aj z kraja hornej polovice balkóna bol dobrý výhľad, len by bolo dobré zaobstarať si silnejší ďalekohľad.

Počas celého predstavenia sa s výškou javiska nádherne pracuje. Či už v úvodnej scéne, kde Glinda prilieta na javisko v akejsi bubline, alebo počas hlavného duetu Defying Gravity, keď Elphaba na metle odlieta do neznáma.  Javisku taktiež dominuje drak umiestnený na strope, ktorý počas predstavenia hýbe hlavou a krídlami. Toto predstavenie je nabité efektmi od začiatku do konca, ale vôbec nepôsobia rušivo. Práve naopak.  Aj diváka sediaceho vzadu na balkóne vtiahnu do deja tak, že zabudne, že sedí v divadle a len s úžasom pozerá pred seba. Viem, o čom hovorím. 🙂

A teraz v krátkosti obsadenie. Mali sme to šťastie, resp. smolu, že sme boli na derniére niektorých účinkujúcich a teda zakaždým, keď niekto z nich vyšiel na javisko, v hľadisku nastal výbuch ovácií, ktoré nemali konca-kraja. Aj napriek takto emotívnemu publiku a derniérovej nálade predstavenie prebehlo absolútne hladko. V roli Glindy sa predstavila Suzie Mathers a v rolu Elphaby si po 10 rokoch naposledy zahrala Holanďanka Willemijn Verkaik.  Všetci účinkujúci podali absolútne famózne výkony a 20-minútový potlesk v stoji na záver bol úplne zaslúžený.

Na záver už len musím skonštatovať, že si Wicked pôjdem rada pozrieť znova a určite tento muzikál odporúčam dospelým aj deťom. Každý si v ňom niečo nájde.

 

 

Londýn ǀ Fantóm opery

Fantóm opery a Phantom of the Opera – kráľ muzikálov u nás a vo svete

Keď sa povie slovo muzikál, väčšine nadšencov tohto žánru automaticky napadne Fantóm opery. Niet divu, veď od premiéry v roku 1986 v sa toto predstavenie hrá v Her Majesty’s Theatre v Londýne nepretržite. A tohto roku Fantóm oslávil 30. výročie v Majestic Theatre v New Yorku. Doteraz sa hral vo vyše 20 krajinách sveta a záujem očividne stále neklesá. Mať 30 rokov v kuse vypredané divadlo na britskom West Ende aj na americkom Broadwayi – to už niečo znamená! Svedčí to o kvalite hudby Lorda Andrew Lloyd Webbera, textov Charlesa Harta, ale aj príbehu, ktorý opäť, tak ako v prípade mnohých úspešných muzikálov, pochádza z pera francúzskeho spisovateľa – Gastona Lerouxa. Úspech na divadelných doskách doviedol Fantóma aj na strieborné plátno, kde sa v hlavných rolách pod taktovkou Joela Schumachera predstavili Gerard Butler (Fantóm), Emmy Rossum (Christine) a Patrick Wilson (Raoul). V roku 2014 kráľ muzikálov zavítal aj do Prahy a divadelní nadšenci netrpezlivo očakávajú jeho návrat do GoJa Music Hall v septembri 2018.

Začnem s londýnskym predstavením, ktoré som mala možnosť vidieť dvakrát. Her Majesty’s Theatre je pomerne malé divadielko takmer v srdci Londýna. Pred hlavnou bránou sa nachádza zlatá dlaždička s logom Fantóma opery. V porovnaní s obrovskou GoJa Music Hall a jej javiskom pôsobí Her Majesty’s Theatre priam komorne. Aj kulisy sú, pochopiteľne, menšie, ako v Prahe. Londýnsky luster má zhruba tretinovú veľkosť oproti pražskému.

Obsadenie hlavnej role sa v Londýne mení zhruba každého pol roka až rok. Predsa len, hrať takú náročnú rolu osemkrát za týždeň musí stáť veľa síl. Premiéru odohrali 9.10. 1986 Michael Crawford (Fantóm), Sarah Brightman (Christine) a Steve Barton (Raoul). Pri mojich návštevách Londýna som mala možnosť vidieť 2 Fantómov – Geronima Raucha (2015) a Scotta Daviesa (2017). Mne osobne sa viac páčil druhý menovaný, ktorý v tom čase len zaskakoval za Bena Forstera, ale celkovo rolu Fantóma odohral už vyše 2000-krát a je vidno, že má vychytané všetky detaily. Zvyšok obsadenia ostal viac-menej nezmenený, role Christine sa bravúrne zhostila Harriet Jones a rolu Raoula si vychutnal Nadim Naaman. K obsadeniu a prevedeniu Fantóma opery v Londýne môžem povedať len jednu vec – predstavenie je v tej istej podobe zabehnuté už desaťročia, všetko je vychytané do najmenších detailov a je to balzam pre oči, uši aj dušu.

Samozrejme, že každá produkcia má vlastné kostýmy, dizajn scény a réžiu, a teda niektoré veci sú v Londýne a v Prahe výrazne odlišné. Pražské kostýmy vytvoril Roman Šolc, texty preložil Petr Machek, scénu navrhol Daniel Dvořák a o réžiu sa postaral Petr Novotný. V pôvodnom pražskom obsadení nechýbali mená ako Marián Vojtko, Radim Schwab, Michaela Gemrotová, Monika Sommerová, Tomáš Vaněk, Bohuš Matuš a Tereza Mátlová. Podľa oficiálnej stránky Fantóma opery by sa do obnoveného predstavenia v roku 2018 mali zapojiť aj niektoré hviezdy Plesu upírov, ako napríklad Pavel Vítek, či Natálie Grossová. Obnovená premiéra v pražskej Goja Music Hall je plánovaná na 14.9.2018.

V pražskom predstavení sú oproti Londýnu dva zásadné rozdiely. Prvým je už spomínaný luster, ktorý sa v Prahe zosúva šikmo na javisko ponad hlavy divákov a teda kopíruje hľadisko. V Londýne podstatne menší luster najprv padá priamo dole na hlavy divákov v prvých radoch a až potom sa „zaparkuje“ na javisku. Pre divákov, ktorí dielo nepoznajú to môže byť jemne traumatizujúce. Druhým rozdielom je majestátne schodisko v scéne maškarného plesu na začiatku druhej polovice predstavenia. V londýnskej verzií je schodisko širšie, pôsobí veľkolepejšie a na jeho okrajoch sú bábky v životnej veľkosti oblečené, ako účastníci plesu. Či už sú tam kvôli efektu, aby to vyzeralo, že je tam viac tanečníkov, alebo z bezpečnostných dôvodov, aby niekto, nedajbože, v zápale tanca z tých schodov nespadol, jedno je isté – pôsobí to efektne a prirodzene.

Celosvetová úspešnosť Fantóma opery v priebehu troch desaťročí svedčí o kvalite a nadčasovosti tohto nádherného diela. Či už sa vyberiete do Prahy, alebo do Londýna, určite nebudete sklamaní.

Upozornenie pre divákov, ktorí toto dielo nepoznajú: muzikál Fantóm opery obsahuje operné pasáže a operný spev.

Autorka: Anna Duffeková

STEVE JOSEPHSON – OBSIAHLA SPOVEĎ 3/3

Americký producent, režisér, choreograf, herec a učiteľ Steve Josephson žije už 6 rokov v Prahe. Po štúdiu na University of Southern California v Los Angeles sa podieľal na viacerých medzinárodných divadelných festivaloch a spolupracoval na vyše 70 muzikáloch. V Prahe režíroval Sweeneyho Todda, RENT a 2116. O týchto a mnohých iných muzikáloch nám porozprával v exkluzívnom rozhovore.

Prvú časť tohto rozhovoru nájdete tu.

Druhú časť tohto rozhovoru nájdete tu.

AD: Párkrát ste spomenuli Klíč králů, kde ste mali na starosti choreografiu a umeleckú réžiu.

SJ: Na tom predstavení som pracoval ako umelecký režisér, takže som pomáhal vytvoriť celý jeho vzhľad. Kostýmy, dizajn javiska, dramaturgia. Pomáhal som vytvoriť príbeh, pretože keď som s nimi začal pracovať, mali len hlavnú myšlienku a pár piesní. Potrebovali si to vyskúšať a rýchlo vymyslieť. Vytvoriť a zrealizovať.  Takže som robil muzikálovú inscenáciu.

AD: Páčil sa vám príbeh? Je to tiež svojim spôsobom sci-fi / fantasy.

SJ: Áno, je to viac fantasy, ako sci-fi.  Keď sme na Klíči králů začali pracovať, bolo to niečo ako muzikál Pán Prsteňov. Takže miesto sci-fi je to skôr svet fantázie, vytvárania alternatívneho sveta, ktorý je založený na iných princípoch, ako ten náš. Aby som ho vytvoril, musel som sa vrátiť naspäť do minulosti. Pochopiť Daniela a jeho prácu a ako veľmi mal rád pohanské príbehy, runy, draky, škriatkov.  Povedal som, že si vytvoríme vlastnú mytológiu. Vrátime sa späť na začiatok ku vzniku sveta. Takže môj nápad bol, že si vezmeme 5 štádií človeka (zlatý, strieborný a bronzový vek, vek hrdinov a železný vek – Hesiodos, pozn. red.) a tvorov, ktoré vznikli na Zemi. V tomto príbehu sú zem, voda, vzduch, oheň aj 5 štádií človeka, ktoré končia železnými Orkami. Tí predstavujú Dobu železnú a klamné ľudské túžby. Je to dosť hlbohý a hutný príbeh s množstvom folklórnych prvkov a veľa vecí sa ani nedostalo na javisko, ale sú tam pod povrchom tak, aby to nám dávalo zmysel. To je najpodstatnejšia vec pri tvorení akejkoľvek formy umenia – musí vám to dávať zmysel. A potom obecenstvo niekedy potrebuje a niekedy nepotrebuje vedieť, čo všetko je za tým.

AD: Nikdy som sa nad tým nezamýšľala takto. Brala som to skôr ako modernú rozprávku, ktorá sa venuje problémom dnešnej doby, o živloch a štádiách človeka som nikdy neuvažovala.

SJ: Je to tak. Predstavenie začína lesnými ľuďmi.  Je to ako pretvorená Európa a každá z krajín predstavuje zmenené časti Európy. A pretože je príbeh rozprávaný z českého uhlu pohľadu, centrom je moderná spoločnosť lesných ľudí. Každá kultúra má mytológie a mýty o bytostiach z lesov. Tu máme lesných ľudí a hlavný nápad bol, že ak pochádzate z lesa, pochádzate zo zeme. Tam žijete
a nemáte nijaké iné túžby ani potreby. Pokým toto prostredie niečo neprekoná. Takže sme šli od zeme k vode, ktorú reprezentujú všetky vodné bytosti a prostredie v jazerných krajinách. Potom je tam oheň reprezentovaný vranou. Majú moc, ktorá by mohla byť použitá pre dobro aj pre zlo, ale ochraňujú ostatných, akoby sedeli niekde hore na špici hory a dozerali. Tieto postavy predstavujú zlatý, strieborný a bronzový vek. Mne to dáva zmysel. A toto všetko sa muselo premietnuť do dizajnu, ako umelecký režisér som to mal na starosti. Mal som na starosti dizajn, kostýmy, svetlá, každá zložka musela byť umeleckým dielom. A inscenácia presne toto robí. Použitie podlahových vzorov
a pohybov reprezentujúcich pohanské runy, ktoré sú v centre mnohých vecí, čo Daniel robí, posilňujú  postavy. Dodávajú im aspekty zvierat a prírody.  Je to komplexné. Škoda, že Daniel nenapísal aj druhú polovica príbehu.

AD: Napíše ju niekedy?

SJ: Netuším. Viem, že to Daniel na dlhý čas nechal tak. Už len uvedenie bolo veľmi turbulentné
a myslím, že vieme, ako príbeh skončí. Teda kto sa stane Kráľom kráľov. A myslím, že je to veľmi dobre premyslené. Nemyslím, že by sa niekto z nás, kto vieme, niekedy čo i len slovkom na túto tému vyjadril. Čiastočne preto, že sme čakali, že pribudne možno ešte jedna ďalšia pieseň, ktorá to všetko spojí, ale Daniel mal príliš veľa materiálu. To je ten problém. Keď tento muzikál písal, zistil, že predstavenie je príliš dlhé už tak ako je a má ešte 5 ďalších piesní a jednoducho to všetko urobiť nemôžeme. Vtedy sa rozhodol, že budú 2 časti. Viem, že to pre ľudí bolo trochu šokujúce, ale koľkokrát vám v kine hneď v úvode filmu povedia, že pozeráte prvý diel a bude to trilógia.  Že príbeh nebude ucelený.  Viete, že je to trilógia. A to isté je tento muzikál.  Bol to úžasný príbeh, v ktorom sa veľa udialo. Uvidíme.

AD:  Niekoľkokrát ste pracovali na muzikále Chicago. Videli ste české spracovanie v Brne?

SJ: Nevidel. Nevedel som, že ho hrajú. Videl som v Brne veľa predstavení. Neviem, či by som to mal hovoriť, ale muzikály v Brne sa najviac podobajú produkciám v Londýne a New Yorku.  Rozumejú žánru, veľa muzikálov prezentujú spôsobom, aký by som chcel vidieť.  Videl som celkom dosť ich predstavení. Boli veľmi dobré, dobrí herci, dobrá produkcia. Zdá sa mi, že k tomu pristupujú tak, že naozaj chcú dielo umelecky reprezentovať.

RŠ: Čo si myslíte o súčasných muzikáloch ako Hamilton alebo Dear Evan Hansen?

SJ: Milujem ich. A tiež sa tu ukazuje otázka umenia vs. zábavy. Raz za čas sa v každej generácii (ak máte šťastie), približne každých 10 – 20 rokov sa nájde niekto, kto vytvorí niečo, čím chce posunúť určitý odkaz a vyjadriť určitý pocit. A je zaujímavé, že za posledné 2 – 3 roky sa toto podarilo niekoľkým muzikálom. Ale pred Hamiltnom sa musíte vrátiť skoro až k Rentu.

Muzikál Hamilton môžete pozerať niekoľkokrát znova a znova. Môžete ísť na to predstavenie a sledovať len podlahové vzory. Môžete sledovať pohyb scény akoby bola maliarske plátno a príbeh bol na ňu postupne namaľovaný. Pochopíte tak všetko, čo sa tam deje. To isté platí pre zinscenovanie a choreografiu a tiež pre spev, herectvo a akciu. Toto predstavenie považujem za výnimočné umelecké dielo. Avšak problém je v tom, že keď niečo takéto vznikne, iní ľudia  sa to pokúsia okopírovať, nemám pravdu? A keď sa to rozhodnú okopírovať, niekto si povie zarobíme na tom, stačí spraviť iný príbeh. Hamilton vznikal vyše 10 rokov, mal veľa predvádzačiek a pracovalo na ňom množstvo ľudí. A problém je v tom, že mnohokrát, keď chcú uviesť niečo obnovené, jednoducho to uvedú a nevenujú tomu dostatok.

Veľmi sa mi páčia nové muzikály a vždy som zvedavý, aký bude v tomto smere náš ďalší krok. Ak študujete umenie, vidíte, že sa pohybujeme medzi jednotlivými oblasťami. Na začiatku tu boli obrovské, extravagantné predstavenia a Rodgers a Hammerstein (Carousel, The Sound Of Music pozn. red.) to zmenili. Chceli muzikál založiť na príbehu, a tak miesto toho, aby tancovali herci, do predstavení pribudli tanečné company. Povedali si skúsme scénu a choreografiu spraviť tak, akoby to bol balet. Rovnakú vec spravil Jerome Robbins vo West Side Story, a ešte predtým to tak bolo v muzikáloch ako On The Town a Wonderful Town. Niektoré z týchto muzikálov reálne ako balet dodnes existujú. A potom máte niečo ako Chorus Line, ktorý je zameraný len na rozpovedanie nejakého vnútorného príbehu a to predstavenie nemá žiadne kulisy ani nič podobné, je tam len herec stojaci na scéne. Je to skvelý muzikál, ľudia sa ho pokúšajú kopírovať, robia zjednodušené verzie
a podobne. A iní sa zas snažia znova vytvoriť nejakú novú umeleckú formu. Myslím, že múdri ľudia vždy hľadia aj na minulosť, chápu, odkiaľ pochádzame, a to použijú ako bázu, na ktorej stavajú. Taktiež prehovárajú k ľuďom, generáciám, tak ako aj teraz, ale vedia aj to, kam sa chcú posunúť v rámci žánru. Inými slovami, tieto úžasné predstavenia sú minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou divadla naraz, a to z nich robí umelecké diela namiesto zábavy.

Muzikál Dear Evan Hansen som nevidel a nerád hovorím o predstaveniach, s ktorými nemám osobnú skúsenosť. Sú albumy, ktoré rád počúvam, páči sa mi hudba, ale ťažko sa mi o nich hovorí z pohľadu ich divadelnej formy bez toho, aby som ich videl. Takto to mám aj s muzikálom Next To Normal, ktorý ľudia milujú, no keď sa hral, nebol som v New Yorku a nemal som možnosť vidieť túto produkciu, ktorá mala na divákov taký veľký vplyv. Poznám len album, a tak ho počúvam ako čisto hudobný kus, než muzikál a nechcem sa k nemu veľmi vyjadrovať, pretože mám pocit, akoby som mu robil medvediu službu.

 

AD: Videli ste nejaké pôvodné české muzikály? Ak áno, ktoré? Páčili sa Vám? Napríklad muzikál Dracula…

SJ: Poznám príbeh muzikálu Dracula. Dracula je fantastický a je obrovská škoda, že sa ho ľudia neustále snažia napodobňovať. Uvedomujú si, že Dracula je výtvor, ktorý môže stáť sám o sebe pri ostatných umeleckých dielach sveta a poblém je v tom, že si neustále vravia: „Potrebujeme ďalšieho. Potrebujeme ďalšieho Draculu.“ Takže miesto toho, aby ľudia diela tvorili z potreby a túžby povedať, alebo urobiť niečo dôležité, len kopírujú. A v koľkých českých muzikáloch ste videli myšlienku tanečného tria, ktoré v Draculovi predstavovalo krv? Videl som to v množstve predstavení a nakoniec to len kopírujú, kopírujú niečiu umeleckú víziu. Je to, ako by som povedal „Namaľujte mi ďalšieho Van Gogha“. A ľudia si povedia: „OK. Môžem ísť do obchodu s farbami, namiešam si farby, aké používal a namaľujem obraz.“  Úžasné. Má to v sebe prvky Van Goghovej tvorby, ale nie je to Van Gogh. Takto to vnímam. Teším sa na pripravovaný muzikál Sherlock Holmes. Poznám ľudí
v muzikálovej brandži, ktorí vravia, že je to dobré predstavenie.  Samozrejme, ešte to nemôžem vedieť, nevidel som to, nepočul som to, ešte nemal premiéru. Ale keď sa pýtam mojich známych, ktorí v týchto predstaveniach hrajú, po čase len vravia: „Hm, je to viac menej to isté.“ Ale nechcem sa o týchto predstaveniach vyjadrovať negatívne. Problém je v tom, že divadlo na vysokej úrovni musí podporovať producent, alebo niekto, kto verí v to, čo robia. V Prahe sa to často nestáva. Zdá sa mi, že v Plzni, Brne a Bratislave je možno pár ľudí, ktorí do produkcie pretláčajú určité druhy muzikálov, ale myslím, že v Prahe je to proste príliš drahé. Nehnuteľnosti sú príliš drahé, divadlo je príliš drahé, produkcia predstavenia je príliš drahá, takže potrebujú byť zaistení. Potrebujú vyprodukovať niečo,
o čom vedia, že sa na to ľudia pohrnú a vedia, že to bude fungovať, pretože posledné predstavenie, ktoré bolo takmer také isté, fungovalo.

AD: Ďakujem, to bola naozaj diplomatická odpoveď.

SJ: Nuž, ľudia ma už aj tak nenávidia J. Poviem to takto.  Rozumiem tomu, čo robia. A to isté sa deje aj v Spojených štátoch. Z času na čas sa objaví producent, ktorý naozaj verí v to, čo robí a povie si: „Pravdepodobne prídem o peniaze a musím násť ľudí, ktorí sú ochotní prísť o peniaze, aby sme toto predstavenie mohli zrealizovať.“

RŠ: Je nejaký muzikál, ktorý by ste chceli českému publiku predstaviť, ale ešte neprišla príležitosť?

 

SJ: Áno. Je niekoľko muzikálov, ktoré by som rád uviedol, no nechcem ich veľmi špecifikovať, lebo niekoľko z nich som už spomenul a viem, že niekoľko ľudí už na nich pracuje, takže nerád by som o nich hovoril.

Viete, podľa mňa veľmi záleží práve na hudbe. Viete, sú to muzikály a všetko, s čím daná produkcia pracuje musí vychádzať z toho, aká je hudba. A myslím, že existujú žánre, ktoré sa tu veľmi nevyskytujú, niektoré sú rockovo alebo jazzovo ladené. Je to niečo, čo sa tu často neobjavuje, ale taktiež ovplyvňujú tak zinscenovanie, ako aj choreografiu muzikálu, ktoré sú viazané na hudbu. Existuje mnoho pohľadov, ako nazerať na inscenáciu diela.

Rád by som tu uviedol ešte 1 – 2 predstavenia a staval na tom, čo už ľudia odo mňa videli. Neviem úplne, ako dlho tu ešte budem, resp. môžem byť – nemám momentálne v pláne odísť, no mám rodinu v USA, a tak vždy premýšľam keby som mal uviesť už len jeden muzikál – ktorý by to bol? Alebo keby mali byť dva, ktoré by som uviedol? Rád by som priniesol niečo tanečnejšie.

 

Steve Josephson v súčasnosti poskytuje aj muzikálové workshopy v Prahe, kde sa s ním určite stretnete.

 

Autorky: Anna Duffeková a Romana Švecová

Duffekovej Divadelnej Dojmy – IAGO

Iago – keď priateľ ublíži 100 krát viac, ako nepriateľ

Hry anglického renesančného dramatika Williama Shakespeara sú legendárne, nadčasové a spracované snáď všetkými známymi spôsobmi. O ich nadčasovosti svedčí aj fakt, že väčšinu príbehov Shakespeare len pozbieral a spracoval, zaktualizoval.  Tak isto zbierali príbehy aj Pavol Dobšinský a Božena Němcová. Mnohé z nich, ak nie všetky, sú dodnes aplikovateľné na každodenný život.  Jedným z takýchto príbehov je hra Othello. Všetci ho poznáme z pera Williama Shakespeara, ale pôvodný príbeh s týmto námetom napísal v polovici 16. storočia Talian Giovanni Battista Giraldi Cinthio. O niekoľko storočí neskôr túto tematiku uchopil Janek Ledecký, pretvoril  ju do muzikálovej podoby a prispôsobil dnešnému svetu. Dovolím si povedať, že veľmi úspešne. Muzikál IAGO mal premiéry na Novej scéne 16. a 17. 9. 2016 pod záštitou spoločnej česko-slovenskej produkcie. O rok neskôr sa s českým obsadením predstavil aj v pražskom divadle Hybernia, kde zotrvá minimálne do februára 2019.

V Shakespearovej verzií je Othello černoch, ktorý slúži v benátskej armáde ako generál, zatiaľ čo v Ledeckého verzií je moslimským veliteľom slúžiacim v americkej armáde.  V oboch prípadoch postava patrí k menšine, voči ktorej má väčšina množstvo predsudkov. Je tu síce mierny posun, ale myslím, že autor myšlienky „pôvodného“ diela zachoval.  Muzikál sa volá IAGO podľa, dovolím si povedať, hlavnej postavy. Síce sa celý príbeh točí okolo Othella, ale Iago ťahá za všetky povrázky a takpovediac riadi celé predstavenie. Či už Othellov vzťah s Desdemonou, alebo jeho prácu. Postava bohatého šľachtica Roderica zamilovaného do Desdemony je, takisto, aktualizovaná na Rogera Hamiltona, rozmaznaného syna multimilionárov.

Teraz trochu k obsadeniu. Videla som obe produkcie (Nová Scéna, Divadlo Hybernia), takže z oboch vypichnem to naj. Bohužial Othellov nemôžem porovnať, pretože som aj v Prahe „chytila“ Lukáša Adamca, ale tomu nemám čo vytknúť. Možno jedine to, že v pražskej produkcií ako jediný spieval po slovensky a miestami kvôli rýmom v duetách musel na chvíľu prejsť do češtiny, čo pôsobilo celkom humorne. Ale role sa zhostil na jednotku. Obe Desdemony – Mirka Partlová (SK) aj Lucie Černíková (CZ) predviedli rolu krehkej Desdemony na výbornú. Excelentný výkon podali aj predstavitelia Cassia Patrik Vyskočil (SK) a Milan Peroutka (CZ). Dovolím si povedať, že posledný menovaný vo mne nechal z pražského predstavenia najvýraznejší dojem. A tu vidím základný háčik pražského obsadenia – postava Iaga. Už vyššie som spomínala, že Iago je de facto hlavná postava, aj keď celý príbeh je o Othellovi. Ale to Iago všetko riadi. V tejto roli som mala možnosť vidieť dvoch pánov – Martina Kaprálika (SK) a Petra Vondráčka (CZ). Zatiaľ čo v Kaprálikovom prípade sa dá hovoriť o hereckom koncerte od začiatku do konca, Vondráčkovi chýbala akási iskra. Skrátka som mu toho úlisného zradcu neverila. Zo slovenského obsadenia ešte musím vypichnúť Vladislava Plevčíka v roli Rogera Hamiltona. Český divák ho môže poznať z úspešného filmu Únos (2017).

IAGO bude obývať Divadlo Hybernia minimálne do februára 2019, potom by sa mal, podľa informácií riaditeľky Novej Scény Ingrid Fašiangovej, vrátiť naspäť do Bratislavy. (Zdroj: http://www.nova-scena.sk)

Vo všeobecnosti som sa stretla s dvomi názormi  – ľudia, ktorí poznajú Othella vravia, že sa im takáto modernizácia nepáči a naopak diváci „nedotknutí“ Shakespearom si predstavenie veľmi pochvaľujú. Ak ste muzikál IAGO ešte nevideli, určite odporúčam. A ak nestihnete predstavenie v Hybernií, nezúfajte a zavítajte na Novú scénu. Nebudete sklamaní.

Autorka: Anna Duffeková

IAGO