Americký producent, režisér, choreograf, herec a učiteľ Steve Josephson žije už 6 rokov v Prahe. Po štúdiu na University of Southern California v Los Angeles sa podieľal na viacerých medzinárodných divadelných festivaloch a spolupracoval na vyše 70 muzikáloch. V Prahe režíroval Sweeneyho Todda, RENT a 2116. O týchto a mnohých iných muzikáloch nám porozprával v exkluzívnom rozhovore.
Prvú časť tohto rozhovoru nájdete tu.
RŠ: Mohli by ste nám, prosím, povedať niečo o českej verzii muzikálu RB 2116 v preklade Milana Malinovského?
SJ: Stále sa na nej pracuje, aj keď niektoré piesne už sú hotové, nedávno sme zverejnili One Upon
a Time (Kdes a kdys), ktorú mám veľmi rád. S Milanom spolupracujem veľmi často, myslím, že robil na každej inscenácii, ktorú som robil . Je veľmi múdry a má veľký referenčný rámec. Takáto práca si vyžaduje množstvo diskusií. Trik je vymyslieť adekvátny preklad. Toto je však, bohužiaľ, v prípade prekladov inscenácií do češtiny, problém. Ak je niečo dobre napísané, hudba a text by mali byť prepojené, vyjadrujete ním nejakú emóciu a myšlienku. Takže ak vyhodíte jeden jazyk a nahradíte ho iným, stáva sa že ľudia napíšu slová, ktoré sú svojvoľné a nepravé. Nájsť porovnateľné pocity a zvuk si žiada veľa práce, pretože spev sú emócie. Spev sú vokály, do ktorých sa tieto emócie vpisujú. A vy musíte zachytiť rovnaké zvuky, ktoré nesú túto emóciu a spísať ich do slov. Viem to, odkedy som s ním pracoval na Rente (pred pár rokmi taktiež preložil slovenskú verziu Rentu v Bratislave). Robili sme spolu aj na anglickej verzii a je tiež prekladateľom českej verzie. Trvalo nám rok, kým sme vymysleli adekvátny český preklad. A takto to teraz funguje aj s českou verziou RB 2116. Už keď sa RB 2116 hral vo svojej originálnej angličtine, uvažoval nad českou verziou. Teraz premýšľam nad českým prekladom a nad tým, či o niečo prekladom prídeme. Ďalším problémom je, že niekedy musíte určitú vec úplne vyškrtnúť a nahradiť, pretože som možno napísal niečo, čo dávalo zmysel v angličtine a reprezentuje to určitý pocit, ale v češtine to tak nie je. Taktiež nemáme rovnaký referenčný rámec, rovnaké myšlienky a príbehy, a tak si často musíte povedať “ok, tento nápad fungovať nebude.” Takže našou výzvou je nájsť nový scenár, alebo nový charakter či novú fabulu, na ktorej postavíme príbeh, takže je to vec, na ktorej sa neustále pracuje. Vlastne rozmýšľam, že preložíme ďalších pár piesní. Dlho mi trvá, kým si k takému prekladu sadnem a rozhodujem sa, či som ochotný sa vzdať nejakého z týchto významov alebo som ochotný ich vymeniť za niečo, čo navrhol on, ktoré sú síce odlišné, ale fungujú.
Pre mňa je toto otázka umeleckého diela. Muzikály môžu byť umením alebo môžu byť zábavou. Ja k tým mojím pristupujem ako k umeleckým dielam, čo si žiada obrovskú zodpovednosť; nerobím len zábavné kúsky, ktoré si ľudia chodia pozrieť ako niečo v televízii. Trávim nad nimi veľa času. Napísať slušný scenár môže trvať aj 10 rokov a myslím, že ak ste nad ním toľko času nestrávili, nezaslúži si byť uvedený.
AD: Už ste spomínali Sweeneyho Todda. Bola to vaša prvá pražská produkcia a takisto prvé uvedenie tohto muzikálu v Prahe a celkovo Českej republike. Bola táto produkcia pre Vás niečím výnimočná?
SJ: V prvom rade musím povedať, že tak, ako množstvo Američanov, aj ja milujem Stephena Sondheima. Žáner muzikálového divadla vytvorili Rogers a Hammerstein. Myšlienku, že pieseň
v predstavení nie je len pre zábavu, ale musí posúvať dej vpred a odhaľuje vnútorné charakterové vlastnosti postáv. Oscar Hammerstein bol v tomto ohľade pre Stevena Sondheima ako otec a uňho sa Sondheim naučil písať muzikály. Takže Sondheim zobral, čo už urobili Rogers a Hamerstein a posunul to vpred ako skladateľ a textár v jednej osobe. Jeho slová sa snúbia s hudbou, to načasovanie, ten rytmus… . Keď tie slová poviete a cítite ich význam, jediné noty, ktoré k nim pasujú sú Sondheimove. Preto sú Sondheimove muzikály takou výzvou. Nemôžete oddeliť slová od hudby. Takže je to pre hercov veľmi náročné a veľa jeho diel spracúvajú operné spoločnosti. Sweeney Todd je extrémne náročný po hereckej aj speváckej stránke. Vždy som to predstavenie miloval a už predtým som pracoval na Sondheimových muzikáloch. Tak som začal spolupracovať s Brianom Caspem, ktorý šéfuje hereckému štúdiu Prague Playhouse. Bol jedným z prvých ľudí, čo som tu stretol a začali sme sa baviť o muzikáloch. Nikto iný tu nerobil americké muzikály a tá myšlienka sa mu veľmi páčila, tak sme sa rozhodli, že sa do toho dáme aj keď je Sweeney Todd veľmi náročný. Stále to predstavenie milujem. Uvádzal by som znova a znova v rôznych verziách. Je to úžasné dielo, ktoré si viete predstaviť mnohými spôsobmi. Myslím, že to bol prvý Sondheimov muzikál, ktorý sa tu hral a viem, že nedávno mal Sweeney Todd premiéru v Plzni, ale neviem, ako sú urobené preklady. Neviem si predstaviť, ako by niekto mohol dať tej hudbe iné slová. Predpokladám, že je to veľmi náročné. Budem sa musieť porozprávať s niekým, kto to videl a zistiť, čo si o českej verzií myslí. Ale o niekoľko rokov neskôr som s Prague Shakespeare Company (pražské divadlo hrajúce v anglickom jazyku, pozn. red.) pracoval na muzikáli Príbehy z lesov (Into the Woods). Opäť predstavenie, ktoré milujem. Už niekoľkokrát som na ňom pracoval a znovu je to úžasné dielo, ktoré ponúka rôzne uhly pohľadu a možnosti, ako sa k nemu postaviť. Hlavnou myšlienkou je rozprávanie príbehu a to sa dá urobiť nespočetnými spôsobmi. Toľko k Sondheimovi, na ktorom som pracoval a rád by som tu uviedol ďalšie jeho diela. Hlavne preto, že ľudia sa na to asi nedajú, také je to ťažké.
AD: To bola moja ďalšia otázka. Či ste to videli aj v Plzni.
SJ: Zatiaľ som to predstavenie nevidel. Pôjdem si ho pozrieť. Ale ešte neviem kedy. Od premiéry som nemal príležitosť, ale určite ho chcem vidieť.
RŠ: Kedy ste sa po prvýkrát stretli s tvorbou Jonathana Larsona?
SJ: Na moje prvé stretnutie s Rentom si dodnes pamätám. Musím ale povedať, že muzikál Rent som si zamiloval a začal som ho obdivovať až po mnohých rokoch. Som v rovnakom veku, ako by bol Jonathan Larson (autor muzikálov Rent a Tick, Tick…Boom, pozn. red.), možno o rok mladší. V čase, keď Rent vyšiel, žil som v podkrovnom byte v New Yorku so svojimi kamarátmi umelcami, neboli tam steny… Jednoducho, v 80. rokoch som žil veľmi podobným spôsobom života, ako postavy muzikálu Rent, a keď sa muzikál objavil a všetci z neho boli nadšení, nerozumel som, pretože sa mi nezdal ničím zvláštny. Bolo to akoby niekto napísal muzikál o vašej rodine, vy by ste naň prišli do divadla povedali by ste si: “Nechápem to, čo sa na nás ľuďom zdá také výnimočné?” Moji priatelia písali hry a muzikály, často sa mi stalo, že som prekračoval spiacich opilcov pred vchodom – taký jednoducho život bol. Až o pár rokov, keď som získal odstup som sa obzrel späť a povedal som si: “Wow, to obdobie, miesto, energiu, a celkový efekt sa mu podarilo zachytiť naozaj dokonale!” Vtedy som Rent skutočne ocenil a pomyslel som si: “Teraz mu už rozumiem!” Nielenže mu rozumiem, ale chápem aj jeho referenčný rámec, poznám materiál, na ktorý odkazuje a ktorý bol jeho inšpiráciou.
Nedávno som trochu pomáhal s Tick, Tick…Boom!, robil som pre tunajšiu produkciu pohybovú prípravu a faktom je, že v každej z tých piesní počujete odkazy na rôzne diela a veci, ktoré ho ovplyvnili. Keď nejaký počujem, viem ho presne priradiť, pretože mal rovnaký referenčný rámec ako mám ja. A keď sa začínalo uvažovať o tom, že by sa Rent inscenoval tu, pomyslel som si: “ak je niekto, kto by to tu mal režírovať alebo inscenovať, mal by som to byť ja, lebo nikto iný to skutočne nepochopí.” Bol som v podstate Mark Cohen, bolo to akoby si Mark povedal “Fajn, zrežírujem show o mne a mojich priateľoch, aby nám ľudia porozumeli a pochopili, čo máme v úmysle.” Dnes tento muzikál milujem. Je úžasný, nostalgický… má síce svoje muchy, po emočnej stránke je trochu „nevyspelý“… Viete, keď ste teenager, hovoríte si “veď ja sa zmením.” Keď sa na ten muzikál pozerám teraz ako dospelý, musím povedať, že najrozumnejšia postava bol Benny, ktorého všetci nenávideli. Je to človek, ktorému sa podarilo prísť na to, ako dať jeho priateľom umelcom miesto na tvorbu a poskytnúť im strechu nad hlavou. Bol to úžasný nápad. Ale v muzikáli je záporný hrdina, pretože nereprezentuje rovnaké „ideály“ a hovoria mu, že sa zapredal, ale Benny na to “nie, vidím, aký je svet a čo musíme urobiť” – čo je veľmi rozumná odpoveď. Ako dospelý sa na to teraz spätne pozerám inak a hovorím si “áno, je to skvelá ukážka toho, ako by podľa teenagerov mal svet vyzerať.“
RŠ: Vo vašom životopise som si všimla titul Seasons Of Love, má niečo spoločné s Rentom, alebo je to náhoda?
SJ: To bol koncert. Mám rád všetky druhy umenia predvádzaného pred ľuďmi a neviem si medzi nimi vybrať favorita. Často sa zamýšľam nad muzikálmi, lebo tie môžu mať to najlepšie zo všetkého, nie? Jednak je to samotné inscenovanie pohybový talent tanečnej company, môže tam byť dobrý spev aj hudba a herectvo by malo byť také dobré akoby to bola činohra, ale často sa považuje za najslabší článok. Svoje štúdiá som začal ako klasický sheakespearovský herec v Los Angeles, popritom som ale bol v skupine moderného tanca a študoval som spev. Rád sa medzi nimi pohybujem. Niekedy je fajn spraviť len spievať a spraviť si koncert, niekedy zas tanečné predstavenie. Najradšej však skúšam všetky tri zložky prepojiť.
RŠ: Kto priniesol Rent do Prahy?
SJ: Bol to môj nápad. Stalo sa to, keď som pracoval v muzikáli Klíč králů. Bolo to tesne po muzikáli Sweeney Todd, na ktorom som spolupracoval s Milanom Malinovským, ktorý mi pomáhal
s prekladom. Pracoval som vtedy s Markétou Procházkovou a niekoľkými ďalšími hercami a v tom čase som sa vrátil materiálom Rentu a uvedomil som si, že mnohí z týchto českých hercov naozaj túžia predstaviť niečo, čo v Prahe chýbalo. Chceli robiť také divadlo, čo tu dovtedy nebolo. A tak som počas skúšok muzikálu Klíč králů navrhol: “počujte, prečo si také predstavenie nespravíme my sami? Zabudnime na nejaké veľké divadlo. Prvé uvedenie Rentu v Prahe bol môj nápad a všetkých tých ľudí som poprosil, aby mi venovali kúsok svojho času. Bola to veľká produkcia so živou kapelou a bolo jasné, že na tom veľmi nezarobíme, ale to nás, čo sme na Rente pracovali vôbec netrápilo. Nešli sme do toho kvôli peniazom, chceli sme tu mať divadlo, o ktorom sme vedeli, že existuje, ale tu zatiaľ chýbalo.
RŠ: V jednej recenzii na Tick, Tick…Boom! bol tento muzikál označený ako “otvorený list muzikálovému divadlu. Čo si myslíte o tomto označení?
SJ: Tick, Tick…Boom! je podľa mňa o niečom inom. Treba si uvedomiť to, že ten muzikál bol napísaný až po smrti Jonathana Larsona. Keď si ale vezmete pôvodný materiál a piesne, ktoré napísal… V New Yorku existuje celá divadelná štvrť v podobe, akú v Prahe nemáme, sú tu napríklad kabaretné kluby, malé piano kluby a spoločenské miestnosti, kde neznámi umelci predstavujú svoje piesne. Organizujú sa tzv. večery piesní a presne z takýchto pochádzajú aj piesne Jonathana Larsona. Sú to veľmi nezvyčajné piesne, ktoré sú dôležité preňho samého a jeho koncerty a počuť v nich množstvo odkazov na diela, ktoré mu boli inšpiráciou. Robil v nich isté intelektuálne rozhodnutia, no samotný muzikál vznikol až po jeho smrti, pričom pri jeho tvorbe bolo cieľom poukázať na to, aby si ľudia spätne uvedomili, kým bol a čo chcel dosiahnuť. Pre mňa je však ten muzikál o niečom inom a síce – kto sme my ako umelci? Kedy v sebe nájdeme svoj vlastný unikátny hlas? Kedy namiesto toho, aby sme boli len divákmi a svedkami práce iných ľudí a len ich tvorbu komentovali začneme vytvárať niečo nové? Myslím, že je to v TTB vidieť v piesni Sunday o nedeľných brunchoch, ktorá je odkazom na muzikál Sunday In The Park With George. A práve v tomto muzikáli je pieseň s rovnakým názvom. Sunday In The Park With George, ktorého autorom je Stephen Sondheim je o Georgeových úskaliach života ako umelca a otázkach ako Čo tomuto svetu po sebe zanechám? A to je metafora.
Takže pre mňa je Tick, Tick, Boom! jeho uvedomením, že “musím prestať myslieť na to, že len komentujem dielo iných ľudí a vytvoriť vlastné.” S tým tiež prichádza otázka „kto som ako človek?“ ktorá súvisí s 30. narodeninami. Je to dospievanie a uvedomovanie si, kým vlastne je.
Tvrdenie, že je to otvorený list muzikálovému divadlu by znamenalo, že vám to samo o sebe nemá čo dať a opäť je to len komentovanie práce iných ľudí. Je to skôr akýsi vnútorný boj umelca. Kedy to už vieme? Kedy začujeme to tikanie a začneme si uvedomovať “musím sa stať sám sebou”? Kto vlastne som? Čo vytvorím?
Tento rozhovor je natoľko obsiahly, že bude mať 3 časti. Posledná časť už čoskoro na našom webe.
Steve Josephson v súčasnosti poskytuje aj muzikálové workshopy v Prahe, kde sa s ním určite stretnete.
Autorky: Anna Duffeková a Romana Švecová