„Do našej svätyne sa opäť vkradol mobilný mor“ a iné divadelné horory
Divadlo je skvelá vec. Môžete si vybrať ľubovoľný žáner muzikálu alebo činohry, a tak si spravíte plán, objednáte lístky a potom príde ten dlho očakávaný deň a vy sa vyberiete stráviť príjemný večer a na 2 a pol hodiny jednoducho zmiznete pred svetom a nerušene si užijete predstavenie…alebo nie?
Určite poznáte hlásenia na začiatku predstavenia, ktoré vás vyzývajú, aby ste si vypli mobilné telefóny a sledovali dianie na javisku…a ak ich poznáte tak dobre ako ja, asi viete, že vypnuté mobily v divadle sú utopická predstava. V praxi má teda predpokladaná tma v hľadisku podobu v tom lepšom prípade romantickej nočnej oblohy a v tom horšom ste nasvietení lepšie než herci na javisku a či to chcete alebo nie, scény hry a muzikálu sú dopĺňané o záblesky útržkov správ na messengeri ľudí, ktorých už v živote neuvidíte. Veď kto nie je na facebooku, tak neexistuje a neexistovať dve a pol hodiny predsa neprichádza do úvahy, a tak vám neostáva nič iné len uvaliť na chrbát majiteľa mobilu vražedný pohľad a dúfať, že ho zacíti.
Čo však osobe sociálno-mediálne činnej obvykle nedochádza, je koncept divadla ako takého, a síce, že ide o živé predstavenie, inými slovami účinkujúci sa nachádzajú v tej istej miestnosti. No a uznajte, že vidieť pred sebou deku popretkávanú modrými svetielkami s vedomím, že práve nespievate pomalú romantickú pieseň na koncerte pod holým nebom, je prinajmenšom demotivujúce. Ako to kedysi povedala Carrie Hope Fletcher, bývalá Eponine z londýnskej produkcie Bedárov – „Myslela som si, že som samotná, ale dnes večer nie, pretože tam so mnou bolo jedno svetielko v tme.“
Apropo, mobily. Áno, stane sa, že človek musí mať mobil zapnutý aj počas predstavenia, niekedy to inak jednoducho nejde, ale v tom prípade ho dá letového režimu (nemohol by existovať aj divadelný?) alebo stlmí zvonenie, no nie? No, nie. A, ako inak, najlepším lakmusovým papierikom počtu vypnutých zvonení nie je nič iné, než najtichší moment celého predstavenia. Tu sa opäť ukazujú dva pravdepodobné scenáre nasledujúceho kroku. Variant A zahŕňa búchanie a šušťanie za zvukov predpokladane vypnutého zvonenia, ktoré postupne naberá na hlasitosti a potom nasleduje ticho. Variant B sa začína podobne ako prvá z možností, akurát namiesto ticha nasleduje zdvihnutie hovoru („Haló? Prepáč, nepočujem, tí ľudia na scéne mi stále skáču do reči!“) Milí volajúci, ak máte pocit, že vám herci skáču do reči, možno ste si na trávenie vášho večera nevybrali práve najsprávnejšie miesto, ale ak to robíte vy, asi niečo naozaj nebude v poriadku. Zdá sa vám to nereálne? Nedajte sa zmiasť detailom ako divadelná etiketa, legenda hovorí, že niektorí nemajú problém zdvihnúť už aj v druhom rade.
Ako človek, pre ktorého sú divadlá pomaly prechodným bydliskom viem, že najlepším priateľom divadelného fanúšika je sebakontrola. A to najmä ak máte „šťastie“ na špeciálnu komentovanú verziu predstavenia, pričom ide buď o „live recenzentov“ alebo jednoducho ľudí, ktorí si divadlo pomýlili s posedením pod hviezdami (žeby tie mobily?). Sama si spomínam na pani, ktorá z druhého radu „recenzovala“ predstavenie tak nahlas, že účinkujúci v istom bode aj zabudol, o čom to rozpráva. Všetci naokolo (myslím, že aj vrátane herca) za ten čas vyskúšali 10 druhov dychových cvičení, v duchu napočítali do 150…ale nakoniec sa rozhodli, že za záznam v registri im nestojí.
Divadlo je skvelá vec. Môže byť relaxom, zábavou, energetickou vzpruhou, ale aj cenným tréningom schopností, ktoré sa vám zídu do života a sebakontroly. Dokonalej sebakontroly.
Další díl Zápisků divadelného bláz…núšika již brzy!
Autorka: Romana Švecová