Steve Josephson – obsiahla spoveď 1/3

Americký producent, režisér, choreograf, herec a učiteľ Steve Josephson žije už 6 rokov v Prahe. Po štúdiu na University of Southern California v Los Angeles sa podieľal na viacerých medzinárodných divadelných festivaloch a spolupracoval na vyše 70 muzikáloch. V Prahe režíroval Sweeneyho Todda, RENT a 2116. O týchto a mnohých iných muzikáloch nám porozprával v exkluzívnom rozhovore.

Steve Josephson: Muzikály môžu byť umením alebo môžu byť zábavou. Ja k tým mojim pristupujem ako k umeleckým dielam.“

 

AD: Prečo ste sa rozhodli študovať  krásne umenia?

SJ:  Už od detstva som vedel, čo chcem robiť. Asi som si myslel, že nemám na výber. Prvú hru som napísal v škole, keď som mal 8 rokov. Vtedy som začal. Písal som pre školu malé hry, hral som predstavenia. Kým som prišiel na strednú školu, čiže do 14 rokov, robil som hlavne to. V poslednom ročníku som mal len hodiny scénického umenia. Čiže spev, tanec, herectvo. Niekedy si želám, aby som mal inú cestu životom, ale nemal som.

 

AD: Akú hru ste napísali, keď ste mali 8 rokov?

SJ:  Napísal som vlasnú verziu Draculu. Škola kúpila úplne prvú videokameru, akú kedy kto videl
a pamätám si, že sa to nahrávalo na kazetu. Písal som aj satiry na televízne relácie a predpokladám, že boli otrasné, ale myslím, že školu tešilo, že 8-ročné dieťa píše, takže som chodil z triedy do triedy
a celý deň som hral tieto malé hry.

 

AD: Ste zo Spojených štátov, spolupracovali ste na festivaloch v Edinburgu v Spojenom kráľovstve. Ako ste sa dostali do Prahy?

SJ:  Festival umenia v Edinburghu je úžasný a so skupinou z University of Southern California som tam chodil ešte počas vysokej školy, a teda v priebehu rokov som tam strávil veľa času. V roku 2010 som so  známym sci-fi autorom Rayom Bradburym napísal muzikál. Bola to posledná vec, na ktorej pracoval. Premiérovali  sme v Kalifornií a priniesli produkciu do Edinburghu, predstavenie tam vzbudzovalo obrovský záujem. A videla to jedna česká režisérka a autorka, ktorá tam bola so skupinou hercov z Prahy, tiež robili pár predstavení. Veľmi sa im predstavenie páčilo a prišli aj druhý raz. A náhodou jeden môj škótsky priateľ bol v ich predstavení a povedal mi, že tej režisérke sa predstavenie veľmi páčilo. A tak to začalo. Pomyslel som si, že som nikdy nebol v Prahe a väčšinou po skončení festivalu cestujem po Európe a navštevujem nové mestá.  Tak som povedal, že dobre, poslal som jej email a povedal som jej, že som nikdy nebol v Prahe a uvažujem nad tým, že by som sa tam tak na týždeň vybral,mohli by sme sa stretnúť a uvidíme, čo bude ďalej. Tak som sa dostal do Prahy. Náhodou. O tejto osobe som nevedel absolútne nič, len to, že je z Česka a bola na festivale. Vysvitlo, že naše predstavenie videla Miriam Landa, takže prví ľudia, ktorých som tu v Prahe stretol boli Miriam a Dan Landovci, ktorí mi dali, takpovediac, rýchlokurz histórie.  A do tohto mesta som sa zamiloval. Pomyslel som si: „Wow, toto je naozaj čarovné miesto s čarovnou históriou.“ Som Američan určitého veku a kvôli dlhej sovietskej okupácií tohto územia som o Prahe nič nevedel.
V škole sa tvárili, že táto oblasť neexistuje. Akoby ste na mapu nakreslili imaginárnu čiaru okolo územia ovádaného sovietmi a všetko to vyčiernili.   Neučili nás žiadnu históriu, nevedeli sme, čo tu je, nevedel som nič.  Takže keď som sem prvý krát prišiel na návštevu, bol som ohromený. Uvažoval som, ako je možné, že toto úžasné kultúrne hlavné mesto s toľkou históriou a umením, hlavne hudbou a divadlom… ako mohlo existovať bez toho, aby som o ňom vedel? A keďže som večný študent, rozhodol som sa, že sa o Prahe musím dozvedieť viac.

 

AD: Spolupracovali ste na mnohých festivaloch a na jednom z nich ste robili aj predstavenie Hviezdne vojny za 30 minút (Star Wars in 30 Minutes).  Ste fanúšikom sci-fi a Hviezdnych vojen, alebo to bola len náhoda? 

SJ: Nikdy som sa nepovažoval na fanúšika sci-fi, ale aj tak pracujem na veciach, ktoré môžu byť za sci-fi považované.  Na Hviezdnych vojnách som vyrastal, ako každý môjho veku a kultúry. Mal som rád Hviezdne vojny, ale páčili sa mi aj Mupeti (The Muppets – komediálna televízna relácia s bábkami z 50. rokov. pozn. red.). Mupeti z dielne Jima Hensona, takže Hviezdne vojny som mal rád kvôli Yodovi. Bola to kombinácia sci-fi, Hviezdnych vojen a Mupetov. A tak sa stalo, že jedna herecká spoločnosť hrala na Edinburghskom festivale predstavenie Hviezdne vojny, ktoré sa hralo už veľmi dlho, zapojil som sa doň a zamiloval som si ho.  Dalo mi príležitosť hrať a podieľať sa na Hviezdnych vojnách, takže som produkoval predstavenie v Los Angeles a zhruba 5 rokov ho používala aj spoločnosť Lucas film pre svoje pobavenie. Okrem komerčnej produkcie v Los Angeles sa toto predstavenie hralo aj na veľkých stretnutiach fanúšikov Hviezdnych vojen a dokonca aj na Comic-Cone.  Ale ja píšem muzikály
a uvedomil som si, že jeden z muzikálov, čo som napísal dávno pred týmto, bol o niekom, kto sa vrátil o 100 rokov do minulosti. Bola to anti-technická hra, čiže bola svojim spôsobom sci-fi. A samozrejme, posledná vec, na ktorej som spolupracoval s Rayom Bradburym bola tiež sci-fi, takže sa stále uberám týmto smerom. Myslím, že mám s technológiami také talianske manželstvo a stále sa k nim vraciam.

 

RŠ: Rada by som sa vám teraz položila pár otázok venovaných muzikálu 2116, na ktorom ste spolupracovali so spisovateľom Rayom Bradburym. Prečo ste si pre svoj muzikál RB 2116 vybrali práve divadlo Semafor? Máte v Prahe nejaký obľúbený priestor?

SJ: Kedysi som robil pár muzikálov v maličkom divadle menom Divadlo Na Prádle na Malej Strane, pretože tam mi to najviac pripomína nejaké off-Broadway newyorské divadlo. Je maličké, útulné a cítim sa tam ako v divadle a mám to tam rád. Hrala sa tam napríklad prvá produkcia Rentu, Sweeney Todd a tiež niekoľko činohier. Potom sa ale Rent presunul do divadla Kalich a hral sa tam.

Jedným z prvým muzikálov, na ktorých som v Prahe pracoval, bol Klíč králů, na ktorom som spolupracoval s Danielom Landom v Divadle Broadway, takže mám skúsenosti z mnohými pražskými divadlami. Čo sa týka Semaforu – 2116 je o putujúcej skupine divadelníkov, ktorý rozprávajú príbeh svojským, staromódnym štýlom, je to až prednesové. V Semafore som videl pár koncertov a zdalo sa mi, že má pre tento muzikál veľmi dobrú atmosféru, aj v porovnaní s repertoárom tohto divadla. Myslím, že to tam fungovalo veľmi dobre.

 

RŠ: Vidno medzi prvou verziou muzikálu a verziou z roku 2016 nejaké zásadné zmeny?

SJ: RB 2116 sa vyvíjalo vyše 50 rokov. Ray Bradbury začal toto predstavenie ako krátky jednoaktový muzikál pred 50 rokmi. Pôvodne Charles Laugton a Elsa Lancaster (ktorá hrala Frankensteinovu nevestu) prišli za Rayom Bradburym ešte keď v mladosti pôsobil v Hollywoode. Rozhodli sa usporiadať v Londýne večer jednoaktových muzikálov. A keďže sa práve dostával do povedomia ako spisovateľ, povedali mu, že by mali záujem vytvoriť krátky science fiction muzikál, pretože scifi bolo v 50. rokoch veľmi populárne. A tak ich Ray Bradbury u nich doma a asi za týždeň napísal príbeh o manželoch, ktorí si navzájom darovali robotov a potom najali hudobného skladateľa a začali pracovať na muzikáli. Pomáhal mu s ním aj režisér James Whale. Režíroval Frankensteinovu nevestu, ale mal skúsenosti aj s muzikálmi, ako napríklad pôvodná filmová verzia muzikálu Show Boat. Muzikál sa však nepodarilo dokončiť. Postupom času každý dostal ponuku na iné projekty a filmy, James Whale umrel a projekt, ktorý chcel Ray Bradbury dokončiť nevznikol.

Niekedy okolo roku 2008, začal slabnúť a bol často chorý a myslím, že práve vtedy sa rozhodol, že prišiel čas to dielo dokončiť. Bolo preňho jednou z lások jeho života. A tak mi doniesli scenár, ale nebola tam žiadna hudba, len jeho texty, a hovoria: “viete, cítiť z toho tanec, myslíte, že by ste s tým vedeli niečo urobiť?” Našiel som teda skladateľa, zapracovali sme na tom a potom sme spravili aj predvádzačku. Opýtal som sa ho, či v príbehu môžem niečo pozmeniť alebo doň niečo pridať a on povedal: “môžeš urobiť čokoľvek, ak to dostane muzikál na scénu”. Túto verziu som následne uviedol v roku 2009 v Laguna Beach a v Pasadene v Los Angeles a ľudia boli nadšení, lenže ten muzikál mal iba 45 minút. Bolo to krátke predstavenie a on ma poprosil, aby som vymyslel choreografiu na sprievodný balet, ku ktorému napísal príbeh, ale ja som mal iný nápad. Hovorím mu: “vieš, je to krásna staromódna show, ale rád by som prepojil celý svet Raya Bradburyho, všetky tvoje poviedky a práce, mohol by som napísať druhé dejstvo muzikálu? Zistili by sme, že ide o putujúcu skupinu divadelníkov a všetci sú stíhaní políciou za to, že sú teroristi a dozvedeli by sme sa ich príbehy.” Súhlasil a ukázal mi všetky svoje príbehy a materiály a postavy a toto sme prezentovali v roku 2010 v Edinburghu – boli to dve oddelené dejstvá, ktoré boli prepojené. Nový materiál bol naozaj dobrý, no vedeli sme, že ak má byť tento muzikál úspešný a tak trochu aj komerčný hit, musí to byť štandardný „knižný muzikál“ (muzikál, v ktorom je hudba a tanec prepojené v príbehu s dramatickou zápletkou, inými slovami muzikály, ako ich poznáme dnes typu Bedári, Fantóm Opery a pod. pozn. red.). Potrebovalo to príbeh, ktorý by sa postupne rozvíjal, pretože publikum bolo zmätené. Nerozumeli tomu a pýtali sa: “prečo je v prvom dejstve jeden príbeh a v druhom dejstve úplne iný?” A tak som s Rayom Bradburym posledné dva roky jeho života písal všetok ten nový materiál pod jeho vedením. Stretávali sme sa uňho doma, diskutovali sme o tom, čo chceme urobiť a rôzne sme preskupovali piesne a zisťovali sme, kde má príbeh trhliny. Občas navrhol napríklad: “možno by sme mohli pridať túto postavu” a túto verziu sme odpremiérovali v Semafore. Je tu teda veľmi výrazný rozdiel, teraz je to už hotový príbeh, ktorý sleduje klasickú časovú os a je to klasický „knižný muzikál.“

 

RŠ: Čo sa vám na tomto diele zapáčilo natoľko, že ste sa rozhodli ho spracovať?

SJ: Keď som ho čítal po prvýkrát, videl som v ňom dielo 50. rokov, bolo staromódne, a tak si vravím fajn, ak mám vytvoriť niečo nové, nechcem to spraviť z niečoho starého. A tak som začal zisťovať, kam sa svet od roku 1950 posunul. Ray Bradbury na ňom pracovať v 50. rokoch, ale čo sa odvtedy stalo s literatúrou, filmom a kultúrou? Rozmýšľal som, kto prevzal štafetu v žánri sci-fi a hororu, a dostal som sa k dielu Tima Burtona (Predvianočná nočná mora, Alica v Krajine zázrakov, Charlie a Továreň na čokoládu pozn. red), ktorý je jedným z mojich obľúbených autorov a pomyslel som si – toto by mohlo byť ono. Tim Burton – čo spravil s umením? To ma doviedlo k blízkej budúcnosti a otázke, „čo s tým spravím ja?“ A tak som si opäť prečítal všetky poviedky, novely a knihy Raya Bradburyho a sústredil som sa na ne. Zrazu boli pre ma ako jeden obrovský hlavolam. Snažil som sa vytvoriť niečo nové na základe starých tém, ktoré spracoval, jeho filozofie a bola to výzva, pretože som si uvedomil, že to píšem pre Raya Bradburyho a tak musím nejakým spôsobom prehovoriť „jeho hlasom“ v modernej dobe. Milujem výzvy a hlavolamy a už som napísal pár vecí pre iných ľudí alebo som vzal prácu, kde som reprezentoval iných, A robím to aj teraz, píšem texty pre niekoľko hudobných skupín, nie z muzikálového divadla, ale funk alebo jazz, je to zábava, skoro ako keby ste hrali nejakú postavu. Ako herci sa snažíme zachytiť hlas postavy a vystupovať ako ona. A ako textár a dramatik môžem urobiť to isté, snažím sa zachytiť hlas postáv, ale môžete sa pokúsiť nejakým spôsobom zachytiť aj „hlas“ celého žánru a o to som sa snažil. Bola to veľká výzva.

 

Tento rozhovor je natoľko obsiahly, že bude mať 3 časti. Druhá časť už čoskoro na našom webe.

Steve Josephson v súčasnosti poskytuje aj muzikálové workshopy v Prahe, kde sa s ním určite stretnete.

 

Autorky: Anna Duffeková a Romana Švecová

2 Comments

Leave a comment